reklama

Vedecký konsenzus revisited (III)

„Whoever undertakes to set himself up as a judge of Truth and Knowledge is shipwrecked by the laughter of the gods." (Albert Einstein)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (150)

Štvrtá správa IPCC prisudzuje rozhodujúci podiel na náraste teplôt v 2. polovici 20. storočia emisiám tzv. skleníkových plynov, produkovaných spaľovaním fosílnych palív a poľnohospodárskym využitím pôdy. Tieto emisie majú podľa teórie tzv. skleníkového efektu zosilňovať jeho účinok a vyvolávať druhotné reakcie v klimatickom systéme, vedúce ku jeho ďalšiemu zosilňovaniu a tým aj k nárastu globálnych teplôt. Keďže však podľa už uvedených faktov nepredstavujú súčasné teploty a ich nárast žiadny bezprecedentný fenomén, dovolíme si luxus ignorovať plamenné výzvy typu „nie je čas ďalej rozmýšľať, musíme ihneď konať" a namiesto bezmyšlienkovitého konania podrobíme hore uvedené tvrdenie konfrontácii s vedeckými faktami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Tzv. skleníkový efekt a jeho vlastná Unconvenient Truth

V rozpore s názvom, predpokladaný mechanizmus pôsobenia skleníkového efektu v atmosfére nemá mnoho spoločného s princípom skutočného skleníku. V záhradnom skleníku je teplejšie, pretože steny skleníku fungujú ako fyzická bariéra zabraňujúca úniku zohriateho vzduchu do okolia. Vzduch v skleníku sa pritom zohrieva od zeme, ktorá sa zohrieva absorpciou viditeľnej časti spektra slnečného žiarenia (bežné sklo UV a IČ žiarenie neprepúšťa). Zohriata zem emituje aj IČ žiarenie, ktoré sa spätne odráža od vnútorných stien, ale jeho príspevok k otepleniu vzduchu vnútri skleníka je v porovnaní so zabránením konvekcie prekvapujúco zanedbateľný, ako ukázal fyzik Robert W. Wood pomocou jednoduchého experimentu v roku 1909.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teória tzv. skleníkového efektu v atmosfére hovorí, že zemský povrch sa zohrieva absorpciou UV, viditeľného a IČ spektra slnečného žiarenia a následne emituje spektrum žiarenia úmerné svojej teplote v oblasti dlhovlnnejšieho IČ spektra. Molekuly niektorých plynov v atmosfére sú schopné toto žiarenie absorbovať, pričom absorbovanú energiu následne vyžiaria vo forme IČ žiarenia do všetkých smerov. Týmto spôsobom dochádza ku „recyklácii" časti IČ žiarenia, ktoré by inak uniklo do vesmíru, údajne vďaka čomu je teplota Zeme vyššia o 33K v porovnaní s (hypotetickou) situáciou bez skleníkových plynov, vypočítanou čisto podľa Steffan-Boltzmannovho zákona.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mechanické pripísanie 33-stupňovému rozdielu výlučne na konto tzv. skleníkovému efektu je bežne opakovaný, avšak základný omyl; prítomnosť relatívne nepatrného množstva skleníkových plynov v atmosfére nemožno oddeliť od existencie oceánov a samotnej atmosféry. Extrémne nízku nočnú teplotu na Mesiaci nespôsobuje neprítomnosť skleníkových plynov, ale neexistencia atmosféry pozostávajúce z dusíka a kyslíka. 33K rozdiel medzi teoretickou a skutočnou teplotou Zeme je spôsobený predovšetkým akumuláciou slnečnej energie v hydrosfére a atmosfére Zeme, ktoré ju distribuujú pomocou vzdušných a morských prúdov z tropických oblastí bližšie k pólom. Atmosféra svojou tepelnou kapacitou vyrovnáva kolísanie teplôt medzi dňom a nocou, oceány vzhľadom na obrovskú schopnosť akumulovať teplo vyrovnávajú fluktuácie medzi ročnými obdobiami. Atmosféra a oceány zároveň účinne ochladzujú zemský povrch odrazom, rozptylom, konvekciou a odparom a preto jeho teplota cez deň nedosahuje >100 °C ako na Mesiaci. Očakávať obývateľné podmienky na Mesiaci od hypotetického obsahu 1% vodnej pary a 400 ppm CO2 bez existencie atmosféry a oceánov je zjavný nezmysel.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podľa štandardnej teórie je to však otepľujúci efekt spätnej radiácie skleníkových plynov z troposféry, čo ohrieva zemský povrch o 33K - teda ak uveríme diagramom znázorňujúcim vrchnú troposféru s teplotou -50°C, odkiaľ riedko rozptýlené molekuly skleníkových plynov v priamom rozpore s 2. termodynamickým zákonom svojim žiarením zohrievajú v priemere o 65K teplejší zemský povrch. Príspevok spätnej radiácie časti IČ žiarenia ku teplote zemského povrchu sa teoreticky môže prejaviť za jasných nocí, kedy absorpcia a re-emisia dlhovlnného žiarenia v atmosfére odďaľuje jeho únik do vesmírneho priestoru a tým spomaľuje chladnutie zemského povrchu. Jav by sa dal ľahko pozorovať nočným zopakovaním pokusu podľa R. Wooda; dnešní vedci však zjavne uprednostňujú počítačové modely pred experimentom. Teória tzv. skleníkového efektu teda nie je zďaleka priamočiara, ako naznačuje obrázok zo štvrtej správy IPCC na úrovni učebnice pre prvý stupeň ZŠ.

Obrázok blogu

Obr.1 Štandardný model tzv. skleníkového efektu (zdroj: IPCC AR4)

Medzi látky, ktoré sú schopné v atmosfére absorbovať a re-emitovať IČ žiarenie patrí predovšetkým vodná para a v menšej miere oxid uhličitý, malou mierou prispievajú oxid dusný, metán, prízemný ozón a freóny. Podiel vodnej pary na tzv. skleníkovom efekte v troposfére činí 95%. Odhad celkového podielu vodnej pary na tzv. skleníkovom efekte sa v literatúre pohybuje od 60 do 90%. Vzhľadom na skutočnosť, že koncentrácia vodnej pary prekračuje koncentráciu oxidu uhličitého rádovo v desaťnásobkoch a spektrálne absorpčné čiary obidvoch molekúl sa do značnej miery prekrývajú, podiel vodnej pary na úrovni 60% vyzerá byť značne podcenený.

Správa IPCC tvrdí, že „predindustriálny" obsah oxidu uhličitého v atmosfére bol okolo 280 ppm, čo dokladuje meraniami zloženia vzduchu uzavretého v antarktických ľadovcoch. Kritici však namietajú, že pri vrtoch do ľadovcov dochádza ku porušeniu uzavretých komôrok, ku difúzii plynov cez mikrotrhliny v ľade, ku absorbcii CO2 do tekutej vody (ktorá je vždy prítomná aj pri extrémne nízkych teplotách) a záznam tým pádom poskytuje nereálne vyhladené a nízke údaje, tým nepresnejšie, čím je ľad starší. Je skutočnosťou, že namerané historické koncentrácie CO2 z ľadovcov museli byť posunuté v čase o cca 90 rokov dopredu tak, aby dokázali plynulo nadviazať na nové merania; posun bol zdôvodnený údajným rozdielom medzi vekom ľadu a v ňom zachyteného vzduchu. Bez tohto posunu by koncentrácia CO2 vo vrtoch z antarktického ľadovca Siple totiž dosahovala 328 ppm už v roku 1890; je zaujímavé, že odhadnutý vekový rozdiel na ppm presne napasoval nameranú koncentráciu na vtedajšie aktuálne hodnoty. Tisíce chemických analýz obsahu CO2 v ovzduší z obdobia 1812 - 1961 poskytujú široké rozmedzie výsledkov, často dosahujúce aj vyššie než dnešné hodnoty. Mnohé z nich možno pripísať kontaminácii z okolia alebo (nesprávnemu) spriemerovaniu denných hodnôt vrátane diurnálnych fluktuácií, avšak existujú seriózne namerané údaje počas veterných dní (kedy dochádza k dostatočnému rozptylu CO2 v ovzduší), ktoré zachytili koncentrácie až okolo 400 ppm. Taktiež podľa výsledkov štúdií využívajúcich závislosť medzi počtom vyvinutých prieduchov na fosíliách listov holandského duba a obsahom CO2 kolísal atmosférický CO2 medzi rokmi 1000 - 1500 o 50 ppm (nárast za obdobie 1958 - 2008 bol 73 ppm). Oficiálne merania CO2 v atmosfére sa od roku 1958 realizujú v observatóriu Mauna Loa na havajských ostrovoch spektroskopickou metódou. Bez ohľadu na pretrvávajúce rozpory ohľadom variability CO2 v nedávnej minulosti, história zemskej atmosféry je z dlhodobého hľadiska značne pestrá a súčasný obsah CO2 na úrovni 390 ppm je blízko jej historického minima.

Obrázok blogu

Obr.2 Historický obsah CO2 v atmosfére (zdroj: Berner, 2001)

Teoretické odhady zvýšenia globálnej teploty v dôsledku zdvojnásobenia „predindustriálnej" koncentrácie CO2 sa pohybujú okolo 1K, čo je približne rozdiel teplôt medzi rokom 1000 a 1700. Faktor, ktorý má z jedného stupňa spôsobiť podľa pesimistických scenárov IPCC nárast teplôt do roku 2100 v rozsahu 2 - 6K je amplifikácia (zosilnenie) skleníkového efektu pozitívnymi odozvami v klimatickom systéme. Hlavný pozitívny feedback v klimatických modeloch predstavuje vodná para; mierne zvýšenie teploty v dôsledku zvýšenia obsahu CO2 má vyvolať vyšší výpar, vzrast obsahu vodných pár v atmosfére a tým ďalšie zosilnenie skleníkového efektu. Súčasné zvýšenie teplôt oceánov má uvoľniť do ovzdušia ďalší oxid uhličitý. Menší rozsah snehovej a ľadovej pokrývky má ďalej znížiť albedo Zeme, čo povedie ku silnejšej absorpcii slnečného žiarenia zemským povrchom a ku zvýšenému ohrievaniu atmosféry. Kam až má zvyšovanie teplôt podľa klimatických modelov viesť nevedno, pretože ich projekcie autori ukončili v roku 2100.

Obrázok blogu

Obr.3 Projekcie vývoja globálnych teplôt podľa klimatických modelov pre rôzne emisné scenáre. Ťažko povedať, čo predstavuje čierna krivka - vôbec sa totiž nepodobá na skutočný vývin teplôt v 20. storočí (zdroj: IPCC AR4)

Systém, v ktorom dominujú pozitívne efekty by bol však inherentne nestabilný, čo nemožno o pozemskej klíme povedať - priemerná teplota Zeme za posledných 10,000 rokov sa pohybuje okolo 14-17 °C. Ak by bol silný pozitívny efekt vodnej pary reálny, zosilňujúci proces by sa spustil hocijakou fluktuáciou, ktorá by dočasne zvýšila teplotu atmosféry bez ohľadu na to, aký faktor by úvodné zvýšenie teploty vyvolal. Jednoduchým vyvrátením teórie prevažujúcich pozitívnych odoziev je extrémny príklad fenoménu El Nino, ktorý v roku 1998 dočasne zvýšil globálnu teplotu o trištvrte stupňa. Vo svete podľa klimatických modelov mal nasledovať zacyklený efekt nárastu teplôt v dôsledku nárastu obsahu vodných pár v atmosfére, ktoré mali ďalej zosilniť skleníkový efekt. V reálnom svete však krátkodobý prebytok vodnej pary v atmosfére skondenzoval a teplota v nasledujúcom roku 1999 klesla na úroveň rokov 1996 - 1997.

Obrázok blogu

Obr.4 Anomálie globálnych teplôt v období 1994-2002 vyjadrené ako odchýlky od priemeru za obdobie 1979-2000 (zdroj: MSU UAH)

Voda v klimatickom systéme však zďaleka nepredstavuje len potenciálny skleníkový plyn. Zvýšenie teplôt vyvoláva zvýšený výpar a tým intenzívnejšie ochladzovanie zemského povrchu, nárast konvekcie zasa rýchlejšie odvádza latentné teplo vlhkého vzduchu do vrchných vrstiev atmosféry, čo sú oba výrazné negatívne efekty. Z vodných pár sa zároveň tvorí oblačnosť, ktorá sa nedá jednoducho charakterizovať; oblaky rôznych typov a v rôznych výškach atmosféry pôsobia odlišne. Nízka oblačnosť pôsobí ochladzujúco a vysoká oblačnosť otepľujúco, pričom väčšina tzv. skleníkového efektu sa prisudzuje práve relatívne nízkemu obsahu vodných pár vo vrchnej časti troposféry. Vplyv oblačnosti na teplotu Zeme je celkovo negatívny: odraz slnečného žiarenia prevažuje bráneniu konvekcie, blokovaniu infračerveného „okna" (oblasť spektra, kde IČ žiarenie nie je absorbované žiadnym skleníkovým plynom a pri jasnej oblohe voľne uniká do vesmíru) a absorpcii viditeľného a IČ žiarenia kvapôčkami vody. Oblaky pritom pokrývajú cca 60% zemského povrchu a odrážajú dve tretiny z celkového odrazeného slnečného žiarenia; len 10%-ná zmena v globálnej oblačnosti má potenciál zmeniť globálnu teplotu o 0,6K. Správa síce IPCC priznáva, že vplyv a zmeny v oblačnosti nie sú dostatočne preskúmané a predstavujú v klimatických modeloch najväčšiu neistotu, no napriek tomu si trúfa ich výstupy klasifikovať ako značne či vysoko pravdepodobné.

Klimatické modely predpokladajú, že s otepľovaním vyšších vrstiev troposféry zostane jej relatívna vlhkosť konštantná a špecifická vlhkosť sa zvýši, čo súvisí so schopnosťou teplejšieho vzduchu pojať viac vodných pár. To má predstavovať jednoznačný dôkaz zosilňovania tzv. skleníkového efektu. Merania rádiosond za obdobie 1948 - 2008 však ukazujú presný opak: zakiaľ čo v prízemnej vrstve atmosféry relatívna vlhkosť zostáva konštantná, v stredných a vyšších oblastiach troposféry viditeľne poklesla.

Obrázok blogu

Obr.5 Pokles relatívnej vlhkosti v strednej a vrchnej časti troposféry (zdroj: NCEP Reanalysis Dataset, NOAA)

Pre mieru tzv. skleníkového efektu je však určujúca špecifická vlhkosť, ktorá vyjadruje absolútne množstvo vodných pár vo vzduchu. V hornej časti troposféry, kde modely predpokladajú zvýšenie obsahu vodných pár, však naopak dochádza ku ich zníženiu. Stredná časť troposféry nevykazuje jednoznačný trend a len prízemná vrstva do výšky 150 m vykazuje zvýšenie špecifickej vlhkosti. Celkový vodný stĺpec v atmosfére zostáva nezmenený na úrovni cca 2,6 cm. Pozitívny efekt vodnej pary nebol teda experimentálne pozorovaný, naopak, merania ukazujú na zoslabovanie jej príspevku k tzv. skleníkovému efektu, to jest negatívny efekt.

Obrázok blogu

Obr.6 Pokles globálnej špecifickej vlhkosti vo vrchnej časti troposféry (zdroj: NCEP Reanalysis Dataset, NOAA)

Podľa štandardnej teórie má zvýšenie tzv. skleníkového efektu účinnejšie blokovať odchádzajúce IČ žiarenie z povrchu atmosféry a jeho recykláciou vyvolávať zvýšenie teploty na povrchu Zeme. S rastúcou teplotou Zeme by teda odchádzajúce žiarenie malo rásť pomalšie než v situácii, keby bol tzv. skleníkový efekt konštantný. Satelitné merania projektu ERBES (Eart Radiation Budget Experiment Satellite) však ukazujú, že pokles odchádzajúceho dlhovlnného žiarenia z povrchu atmosféry je až desaťnásobne menší než predpokladajú modely. Znamená to, že „sila" tzv. skleníkového efektu sa prakticky nemení, alebo príspevok re-emisie žiarenia skleníkovými plynmi k otepľovaniu je iba zlomkom z predpokladov klimatických modelov.

Obrázok blogu

Obr.7 Modelované a pozorované odchádzajúce IČ žiarenie z povrchu atmosféry. Odchádzajúce žiarenie kopíruje vývoj globálnych teplôt. (zdroj: Wielicki et al. (2002), Chou & Lindzen (2004), Covey (1995))

Ďalším typickým prejavom zosilnenia tzv. skleníkového efektu má byť zmenený teplotný profil atmosféry. Podľa klimatických modelov by sa mala v hornej časti tropickej troposféry vytvoriť oblasť, kde by nárast teplôt dvoj- až trojnásobne predbiehal nárast teplôt v prízemnej oblasti.

Obrázok blogu

Obr.8 Predpokladané zonálne teplotné zmeny v atmosfére podľa klimatických modelov za obdobie 1890 - 1999: a) zosilnené slnečné žiarenie, b) vulkanická činnosť, c) zvýšený obsah skleníkových plynov, d) troposférické a stratosférické zmeny v obsahu ozónu, d) vplyv aerosólov, e) kombinácia všetkých vplyvov (zdroj: IPCC AR4)

Tento tzv. hotspot (príklad c) však predstavuje pre klimatické modely závažný problém v tom zmysle, že v praxi nebol pozorovaný. Skutočne nameraný profil teplotných trendov v atmosfére pomocou rádiosond vyzerá nasledovne:

Obrázok blogu

Obr.9 Namerané zonálne teplotné zmeny v atmosfére podľa meraní rádiosondami za obdobie 1979-1999 (zdroj: CCSP, HadAT2 temperature data)

Reálne namerané profily troposférických teplotných trendov v tropickej oblasti a ich rozpor s modelmi popisujúcimi zvýšený skleníkový efekt podobne vyjadruje aj nasledovný graf:

Obrázok blogu

Obr.10 Namerané zonálne teplotné zmeny v atmosfére podľa meraní rádiosond za obdobie 1979-1999 (zdroj: Douglass et al.: A comparision of tropical temperature trends with model predictions, International Journal of Climatology)

Experimentálne merania teda nepotvrdzujú zosilňovanie tzv. skleníkového efektu, príspevok vodnej pary ako hlavného skleníkového plynu je dokonca negatívny. Takýto rozpor medzi teóriou a experimentálnymi meraniami väčšinou vedie ku prehodnotení teórie; ako povedal lord Keynes, "When the facts change, I change my mind. What do you do, sir?"

Prvou reakciou dvornej klimatologickej kliky IPCC bolo spochybnenie nameraných dát; hotspot tam určite je, len ho z nejakého dôvodu nenamerali. Rádiosondy však monitorujú atmosféru od roku 1948 a satelitné merania sa realizujú od roku 1978; nie je možné, že by hotspot unikol. Dr. B. Santer (vedúci spoluautor na tretej správe IPCC) v odbornom článku publikovanom v International Journal of Climatology zasa dokazuje, že krivky uvedené na obr. 10 nie sú signifikantne odlišné a že hotspot zo štatistického hľadiska vlastne existuje. Steve McIntyre ako profesionálny štatistik však ľahko dokázal, že aj zvyšky znásilnenej štatistickej korelácie zaniknú, keď sa do výpočtu použijú údaje do roku 2008 a nie iba do roku 1998, ako účelovo spravil Dr. Santer. Nie je prekvapujúce, že časopis Journal of Climatology prácu McIntyra ako odpoveď na Santer et al. odmietol publikovať. Svetlú výnimku v marazme modernej vedy predstavuje Dr. David Evans, bývalý konzultant austrálskej vlády a tvorca modelov pre sledovanie uhlíkových emisií pre Austráliu v súvislosti s Kjótskym protokolom; zanechať teóriu, ktorá sa ukázala v rozpore s experimentálnymi faktami pre neho nepredstavovalo problém.

Novú teóriu ohľadom tzv. skleníkového efektu predstavuje práca F. Miskolcziho (bývalý výskumný pracovník NASA) z roku 2007. Podľa Miskolcziho je celkový skleníkový efekt v atmosfére konštantný a reguluje sa zmenou obsahu vodných pár vo vrchnej časti troposféry. Prípadné zvýšenie obsahu jedného zo skleníkových plynov vyvolá zníženie obsahu vodných pár tak, aby bol celkový skleníkový efekt zachovaný; teoretický efekt zdvojnásobenia obsahu CO2 v atmosfére má predstavovať 0,24K. Zmena globálnej teploty môže byť teda vyvolaná iba zmenami v intenzite slnečného žiarenia alebo v albede (miere odrazivosti) Zeme. Ferenc Miskolczi po publikácii svojej práce z NASA odišiel - ako hovorí, otvorené nepriateľstvo zo strany vedenia NASA bolo podľa neho nezlučiteľné so slobodou jeho ďalšieho vedeckého výskumu. Faktom zostáva, že Miskolcziho model správne predpovedal neskoršie experimentálne pozorovania zmien vlhkosti vo vrchnej oblasti troposféry.

Dôvodov, prečo sa pozorovania tak líšia od klimatických modelov predpokladajúcich zvýšenie tzv. skleníkového efektu je viacero. Základným omylom je zrejme mnohonásobné precenenie vplyvu skleníkových plynov na teplotu Zeme. Modely, ktoré ignorujú oceánske oscilácie, nezvládajú modelovanie zmien oblačnosti a apriori predpokladajú, že klíma je dominovaná silnými pozitívnymi efektmi nie sú schopné spätne vysvetliť ani len nedávnu teplotnú históriu zeme. Samotná citlivosť klímy na zdvojnásobenie obsahu CO2 v atmosfére (bez sekundárnych efektov) je zrejme podstatne nižšia než hovoria modely IPCC - podľa iných výpočtov predstavuje len 0,4K. Experimentálne pozorovaný pokles relatívnej a špecifickej vlhkosti v hornej troposfére predstavuje výrazný negatívny feedback, ktorý môže vyrovnávať nárast oxidu uhličitého v atmosfére v súlade s Miskolcziho teóriou. Možno má význam vrátiť sa od radiačných počítačových modelov ku primitívnemu experimentu podľa R. Wooda, ktorý spätne odrazenému IČ žiareniu nenameral žiaden podstatný vplyv na teplotu a tzv. skleníkový efekt je v prevažnej miere dôsledkom akumulácie tepla v atmosfére a oceánoch. Empirickým dôkazom sú aj pozorovania globálnych teplôt vo vzťahu ku koncentrácii CO2 v atmosfére; počas 20. storočia existuje korelácia medzi nárastom CO2 v atmosfére a rastom globálnych teplôt iba v období 1978 - 2003. V ostatných obdobiach buď teploty rástli pri temer nezmenenom obsahu CO2, alebo klesali pri výraznejšom zvyšovaní obsahu CO2 v atmosfére. Od roku 2003 je pozorovaný postupný pokles teplôt napriek stúpajúcemu obsahu CO2, pre ktorý klimatické modely verne kopírujúce trend CO2 nemajú zdôvodnenie.

Obrázok blogu

Obr.11 Pokles teplôt od roku 2003 podľa pozemných aj satelitných datasetov vrátane povrchových teplôt oceánov a súčasný nárast CO2 v atmosfére (zdroj: NOAA, MSU UAH, Hadley Centre)


Prirodzené vplyvy, ktoré nemali existovať

Ak však vylúčime signifikantný vplyv zosilňovania tzv. skleníkového efektu v dôsledku emisií skleníkových plynov, musia existovať prirodzené príčiny spôsobujúce zmeny globálnych teplôt. Podľa rekonštrukcií teplôt v minulosti boli tieto vplyvy robustné - po stredovekom teplotnom optime nasledovala v priebehu storočia tzv. malá doba ľadová s rozdielom teplôt 2 °C. Na začiatku samotného 20. storočia sa v priebehu 30 - 40 rokov globálna teplota zvýšila o trištvrte stupňa. Otázka je, ktorým prirodzeným vplyvom možno uvedené teplotné fluktuácie v histórii (a predovšetkým v 20. storočí) pripísať.

V teplotnom zázname za posledných 150 rokov sú rozpoznateľné pravidelné striedania období s nárastom a poklesom teplôt. Obdobie 1850 - 1910 vykazuje pokles teplôt, 1910 - 1945 výrazný vzostup, 1945 - 1978 mierny pokles, 1978 - 2003 mierny vzostup a 2003 - 2009 opätovný pokles. Stagnácia až mierny pokles teplôt počas výraznejšieho rastu obsahu CO2 v atmosfére v období od druhej svetovej vojny po koniec 70-tych rokov bola vždy slabinou v snahe o koreláciu obsahu C02 s teplotou; ako figový list sa doteraz používa ad-hoc teória o sulfátových emisiách, ktoré blokovaním slnečného žiarenia mali údajne prevážiť vplyv zosilňovania skleníkového efektu. Táto teória má však značné slabiny: zlom v teplotách nastal niekoľko rokov pred významnejším nárastom sírnych emisií. Životnosť aerosólov v atmosfére je pomerne malá, čo ich efekt obmedzuje na oblasť ich vzniku - predovšetkým stredné zemepisné šírky na severnej pologuli - ale ku najsilnejšiemu ochladeniu v období 1940 - 1970 došlo naopak v Arktíde. Masívne emisie oxidov síry z rastúcich ázijských ekonomík by sa rovnakým spôsobom museli prejaviť v 90-tych rokoch. Podľa posledných výskumov môžu dokonca aerosóly vyvolávať aj opačný (otepľujúci) efekt, predovšetkým v arktickej oblasti. Nakoniec, tzv. Sato index ako ukazovateľ znečistenia atmosféry aerosólmi bol počas 60-tych rokov prakticky nulový; boli to iba masívne sopečné erupcie ako El Chichon (1982) alebo Pinatubo (1991), ktoré vychrlením miliónov ton popola a oxidov síry až do stratosféry dokázali krátkodobo negatívne ovplyvniť globálne teploty v trvaní niekoľkých rokov. Všimnite si, že bez sopečných erupcií a ich negatívneho vplyvu na teploty by bol globálny teplotný trend podľa satelitných meraní za posledných 30 rokov temer plochý.

Obrázok blogu

Obr.12 Vplyv veľkých vulkanických udalostí na globálne teploty za posledných 30 rokov (zdroj: NASA GISS, MSU UAH)


Uvedené pravidelné striedanie trendov vysvetľujú až pomerne nedávno identifikované oceánske oscilácie. Vzhľadom na skutočnosť, že vrchná vrstva svetových oceánov s hrúbkou 2,6 m má rovnakú tepelnú kapacitu ako celá atmosféra, zmeny v povrchovej teplote oceánov majú dostatočný potenciál ovplyvniť globálnu teplotu atmosféry na celej Zemi.

Pacifickú dekadálnu osciláciu (PDO) objavil v 1996 morský biológ Steven Hare pri skúmaní súvislostí medzi miestnym výskytom aljašských lososov a pacifickou klímou. PDO je definovaná na základe rozdielov povrchových teplôt a tlakov v oblasti severného Pacifiku, pričom studený a teplý cyklus sa striedajú s frekvenciou cca 30 rokov. Každý cyklus sa vyznačuje charakteristickým rozložením teplotných anomálií povrchových teplôt v severnom Pacifiku a aktuálny stav je vyjadrený tzv. PDO indexom.

Obrázok blogu

Obr.13 Typické rozloženie teplotných anomálií povrchových teplôt v severnom Pacifiku počas studenej a teplej fázy PDO (zdroj: stormx.com)

PDO má výrazný vplyv na klímu západného pobrežia Spojených štátov a Mexika z hľadiska objemu zrážok, teplôt a rozsahu snehovej pokrývky; katastrofálne suchá vo vnútrozemí USA v 30-tych rokoch (podľa ktorých John Steinbeck napísal známy román Grapes of Wrath), neboli (napodiv) spôsobené globálnym otepľovaním, ale studeným cyklom PDO v kombinácii s teplým tropickým Atlantikom. Priemerné teploty v USA za obdobie 1900 - 2008 prakticky kopírujú PDO index, potvrdzujúc rozhodujúcu úlohu oceánu na miestnu klímu. Všimnite si pokles teplôt v roku 2008, s oneskorením nasledujúci prechod PDO z teplej do studenej fázy v roku 2006. Od tohto okamihu sa do USA vrátili studené zimy, v priebehu jari 2009 bolo dokonca prekročené množstvo absolútnych rekordov v nameraných minimálnych teplotách. Aby NCDC mohla zopakovať mantru o nadpriemerne teplej zime 2008/2009, musela siahnuť až do malej doby ľadovej a porovnať ju s priemerom 1880 - 2000. Je povšimnutiahodné, že podľa IPCC údajne „bezprecedentné" teploty z konca 20. storočia v skutočnosti sotva dosahujú úroveň teplôt zo 40-tych rokov; rok 2008 bol v USA chladnejší než rok 1910.

Obrázok blogu

Obr.14 Porovnanie teplôt v USA a PDO indexu za obdobie 1900 - 2008 (zdroj: NASA GISS, NOAA)

Podobne bola v roku 2000 identifikovaná tzv. Atlantická multidekadálna oscilácia (AMO) a o rok neskôr bol definovaný AMO index ako fluktuácia povrchových teplôt severného Atlantiku. Studený a teplý cyklus AMO sa strieda (podobne ako PDO) v cca 30-ročných intervaloch a každému stavu zodpovedá typické rozloženie povrchových teplôt oceánov.

Obrázok blogu

Obr.15 Typické rozloženie teplotných oceánskych anomálií v severnom Atlantiku počas teplej a mierne studenej fázy AMO (zdroj: stormx.com)

AMO ovplyvňuje klímu vo východnej časti USA, v Arktíde a v západnej Európe. Teplé obdobie v Európe od polovice deväťdesiatych rokov sa kryje s teplou fázou atlantickej oscilácie, ktorá sa podpísala na miernych európskych zimách. AMO však prešla začiatkom roku 2009 z výrazne teplej do neutrálnej fázy, ihneď spôsobiac neobvykle studenú zimu 2008/2009 na britských ostrovoch. Súvis medzi teplotami v islandskom Reykjavíku a AMO indexom je jednoznačný. Jednoznačný je aj fakt, že teploty v Reykjavíku ku koncu 20. storočia nedosiahli ani úroveň 40-tych rokov; ťažko povedať, na základe čoho sa klimatológovia predháňajú v katastrofických prognózach o roztopení neďalekého grónskeho ľadovca.

Obrázok blogu

Obr.16 Porovnanie teplôt v Reykjavíku a AMO indexu za obdobie 1900 - 2008 (zdroj: NASA GISS, NOAA)

Keďže antarktický ľad sa tvrdohlavo odmieta podriadiť vedeckému konsenzu a v rozpore so všetkými klimatickými predpoveďami vykazuje dlhodobý nárast, pozornosť je sústredená na Arktídu; očakávané topenie ľadu v dôsledku emisií skleníkových plynov má zvýšiť hladiny oceánov, ohroziť miestnu faunu a viesť ku tipping pointu, kedy sa ľad načisto roztopí a zmenené albedo polárnej oblasti spustí ďalšie nezvratné klimatické procesy. Porovnanie rozsahu arktického ľadu zo satelitných meraní s AMO indexom však ukazuje na prozaickejšie príčiny - teplá fáza atlantickej oscilácie za celé obdobie satelitných meraní tlačila do polárnej oblasti teplejšie morské prúdy, ktoré spôsobili mierny úbytok arktického ľadu. Nedávny návrat AMO ešte len do neutrálnej fázy sa prejavil opätovným zvýšením rozlohy ľadu; odchýlka v apríli 2009 predstavovala -2,79% od dlhodobého priemeru za obdobie 1979 - 2000. Ťažko povedať, na základe čoho predpovedá bývalý neúspešný kandidát na prezidenta USA zánik arktického ľadu do roku 2013.

Obrázok blogu

Obr.17 Korelácia medzi rozlohou arktického ľadu a AMO indexu za obdobie 1979-2009 - graf je mesačne aktualizovaný (zdroj: NOAA)

Ku oceánskym osciláciám možno zaradiť aj fenomén ENSO (El Nino Southern Oscillation). Teplá fáza (El Nino) a studená fáza (La Nina) sa prejavujú výraznou teplotnou anomáliou povrchových oceánskych teplôt v oblasti rovníkového Pacifiku. ENSO súvisí istým spôsobom s pacifickou osciláciou; je vypozorované, že počas studenej fázy PDO prevažujú studené La Nina a počas teplej fázy PDO zasa teplé El Nino. Fenomén ENSO spravidla trvá len niekoľko mesiacov až rok, ale dokáže výrazne zmeniť globálne teploty - kombinácia pozitívnych anomálií AMO a ENSO na prelome rokov 1997/1998 vyvolala krátkodobé oteplenie až o trištvrte stupňa. V rámci nikdy nekončiaceho doomsdayingu predpovedal v roku 2006 James Hansen z NASA ďalšie „Super El Nino", ktoré malo predčiť aj to z roku 1998; po jeho neduživom exemplári však na jar 2008 nastala skutočná Super La Nina, ktorá krátkodobo zrazila globálne teploty na úroveň konca 70-tych rokov.

Obrázok blogu

Obr.18 Rozloženie teplotných anomálií v Pacifiku v máji 2008, indikujúce studenú fázu PDO a La Nina (zdroj: NOAA)

Príčiny oceánskych oscilácií síce nie sú známe, uspokojivo však vysvetľujú pravidelné striedanie nárastov a poklesov globálnych teplôt, ako aj striedanie období sucha a období bohatých na zrážky v priľahlých oblastiach. Je pozoruhodné, že 4. správa IPCC z roku 2007 vplyv oceánskych oscilácií na vývoj teplôt úplne ignoruje, aj keď tieto javy boli identifikované už niekoľko rokov pred jej zostavením. Samotné oceánske oscilácie však len distribuujú naakumulovane teplo a nemôžu vyvolať dlhotrvajúci nárast či pokles teplôt. Pod oscilujúcim trendom teplôt je teda prítomný ďalší faktor, ktorý bol schopný vyvolať aj ukončiť stredoveké teplotné optimum, malú dobu ľadovú a následný návrat k dnešným teplotám.

V roku 2003 publikovali dvaja izraelskí vedci štúdiu, ktorá ukazovala, že ceny obilia v Anglicku počas 17. storočia vykazovali súvislosť s pozorovaným počtom slnečných škvŕn; počas období s minimom škvŕn ceny obilia vždy vzrástli. Podobné zistenia už opísal anglický ekonóm William S. Jevons v roku 1878 v práci „Commercial Crises and Sun Spots", v ktorej taktiež prezentoval štatistickú súvislosť medzi ekonomickými krízami a výskytom slnečných škvŕn. Podľa jeho vysvetlenia počty slnečných škvŕn ovplyvňovali počasie, ktoré zasa malo vplyv na úrodu. Prípadná neúroda sa prejavila zvýšením cien obilia a mala negatívny vplyv na ekonomiku.

Slnečné škvrny začali vedci pozorovať približne od roku 1610, keď bol vynájdený ďalekohľad. V polovici 19. storočia bol objavený pravidelný cyklus v počte škvŕn a švajčiarsky astronóm Rudolf Wolf zaviedol jednotnú metodiku, podľa ktorej rekonštruoval záznamy späť do roku 1700. V 20. storočí sa zistilo, že výskyt škvŕn súvisí s magnetickou aktivitou slnka a škvrny sa dajú použiť ako približný ukazovateľ celkovej slnečnej aktivity. Podľa pomerného výskytu izotopov uhlíka a berýlia v prírode sa podarilo rekonštruovať históriu slnečnej aktivity až 11000 rokov dozadu.

Obrázok blogu

Obr.19 Rekonštrukcia slnečných škvŕn podľa izotopu 14C (modrá krivka) a pozorovaní od roku 1610 (červená krivka (zdroj: Solanki et al., 2004)

Obrázok blogu

Obr.20 Porovnanie priamych pozorovaní slnečných škvŕn a nepriamych metód podľa výskytu izotopov 10Be a 14C za posledných 2000 rokov (zdroj: Solanki et al., 2004)

Obdobia s minimálnym počtom slnečných škvŕn boli označené ako tzv. slnečné minimá. Počas priamych pozorovaní bolo zaznamenané najvýraznejšie minimum v období 1650 - 1720 (nazvané podľa istého astronóma Maunderovo minimum) kedy neboli pozorované žiadne škvrny počas niekoľkých desaťročí; v období 1790 - 1820 to bolo Daltonovo minimum a začiatkom 20. storočia Damonovo minimum. Podľa nepriamych rekonštrukcií bolo spätne definované Spörerovo, Wolfovo a Oortovo minimum. Obdobia s malým počtom slnečných škvŕn sa vždy vyznačovali výrazným poklesom teplôt, krutými zimami a neúrodou. Po sebe nasledujúce Wolfovo, Spörerovo, Maunderovo a Daltonovo minimum mali tak citeľný efekt na klímu Zeme, že toto obdobie získalo názov malá doba ľadová.

Na druhej strane, neprerušované obdobie nadpriemernej slnečnej aktivity v období 1000 - 1300 sa prekrýva s obdobím tzv. stredovekého teplotného optima, kedy podľa rekonštrukcií teplôt tieto dosahovali v priemere o 1°C vyššie hodnoty než koncom 20. storočia. Zaujímavé je, že podľa dochovaných údajov nedošlo ku žiadnym z katastrofických scenárov, ktoré predpovedá súčasná klimatická veda - naopak, v Európe sa začala rozvíjať renesancia, kvôli priaznivej klíme a dostatočnej úrode rástol počet obyvateľov, Vikingovia kolonizovali južné pobrežie Grónska a Newfoundland a mnohé poľnohospodárske plodiny sa pestovali v omnoho severnejších oblastiach než v dnešnej dobe. Od 40-tych rokov 20. storočia rozoznávame tzv. moderné maximum, kde podľa rekonštrukcií slnečná aktivita dosahuje maximálne hodnoty za posledných 11000 rokov. Slnečné minimá aj maximá sa jasne odrážajú na zázname teplôt z oblasti stredného Anglicka a írskeho Armaghu, kde sa inštrumentálne merania realizujú už od polovice 17. storočia.

Obrázok blogu

Obr.21 Kombinovaný teplotný záznam zo stredného Anglicka (CET) a írskeho Armagh Observatory za obdobie 1660 - 2008 a pozorované počty slnečných škvŕn (SSN) (zdroj: Armagh Observatory, Hadley Centre, NOAA)

Vplyv slnečnej aktivity na vývoj globálnych teplôt v minulosti je teda jasne rozpoznateľný; slnečné minimá aj maximá sú rozpoznateľné v inštrumentálnych trendoch a epizódy malej doby ľadovej sa dostali aj do literárnych diel (Dickens, Gulbranssen a i.). Teploty počas najpodrobnejšie sledovaného 20. storočia sa s rôznou úspešnosťou dávajú do súvisu s rozličnými ukazovateľmi slnečnej aktivity - s počtom slnečných škvŕn, celkovou intenzitou slnečného žiarenia, mikrovlnným žiarením F10.2, geomagnetickým aa indexom alebo dĺžkou cyklov. Pri kombinácii s globálnymi teplotnými datasetmi však dochádza ku rozporom: historicky najsilnejší 19. slnečný cyklus s vrcholom okolo roku 1960 nie je v súlade s priebehom globálnych teplôt, ktoré vrcholili v 40-tych rokoch a nárast teplôt za posledných 30 rokov 20. storočia pokračoval napriek stagnácii posledných štyroch cyklov, ako ukazuje nasledovný graf.

Obrázok blogu

Obr.21 Obr.22 Vývoj globálnych teplôt podľa datasetov GISTEMP, HadCRUT3 a pozorované počty slnečných škvŕn za obdobie 1900 - 2008 (zdroj: NASA GISS, Hadley Centre, NOAA)

Ako však bolo dokázané v predošlej časti, pozemné merania teplôt v 2. polovici 20. storočia sú značne ovplyvnené nedostatočným pokrytím povrchu zeme a predovšetkým kontamináciou Urban Heat efektom. Podľa omnoho spoľahlivejších satelitných meraní je nárast za obdobie 1978 - 2003 podstatne menší; satelitné merania sú však realizované len od konca 70-tych rokov. Vzhľadom na skutočnosť, že povrch Zeme je zo 70% pokrytý oceánmi ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú klímu a predstavujú skutočný kalorimeter Zeme, možno pre porovnanie použiť povrchové teploty oceánov.

Trend povrchovej teploty oceánov je síce zasa zaťažený nesprávnou aplikáciou korekčného faktora, súvisiaceho so zmenami metodiky odberu vzoriek morskej vody, kombinácia opraveného datasetu HadSST2 s počtom slnečných škvŕn za obdobie 1880 - 2008 však vyzerá nasledovne:

Obrázok blogu

Obr.22 Rekonštruovaný graf povrchových teplôt oceánov, satelitné merania teploty dolnej troposféry a pozorované počty slnečných škvŕn za obdobie 1880 - 2008 (zdroj: NASA GISS, Hadley Centre, NOAA)

Použitie správnych údajov viditeľne rieši problémy s kompatibilitou teplôt a slnečnou aktivitou v priebehu 20. storočia. Silný 19. slnečný cyklus sa prejavuje v maxime okolo roku 1960; mierny nárast teplôt v období 1960 - 2003 je v súlade so stagnujúcimi, avšak stále nadpriemerne silnými slnečnými cyklami. Pre porovnanie, len šesť z cca 36 slnečných cyklov od roku 1600 bolo silnejších než posledný 23. cyklus, z toho štyri z nich sa vyskytli v druhej polovici 20. storočia. Pre nárast teplôt pritom nemusí sila slnečných cyklov nevyhnutne narastať; stredoveké teplotné optimum bolo spôsobené sériou slnečných cyklov s priemernou intenzitou, ktoré však neboli po obdobie 350 rokov prerušené výrazným slnečným minimom a počas ktorých sa teplo postupne akumulovalo v oceánoch. Niet taktiež divu, prečo sa klimatológom nechce do opravy umelo vytvoreného prepadu v povrchových oceánskych teplotách po roku 1945; HadSST2 tvorí totiž 70% podiel na globálnych teplotných datasetoch ako HadCRUT3 alebo GISTEMP a ich priebeh by sa musel značne zmeniť - údajný bezprecedentný nárast v druhej polovici 20. storočia by sa sploštil a korelácia medzi slnečnou aktivitou a priebehom teplôt by bola zjavná na prvý pohľad.

Solárnej teórii však zatiaľ chýba zmysluplný mechanizmus, ktorým slnko ovplyvňuje klímu na Zemi; zmeny v celkovej intenzite slnečného žiarenia v priebehu slnečného cyklu predstavujú len asi 0,1%. Je možné, že sú to variácie UV zložky, ktorá sa mení až o 10% a zatiaľ nevysvetleným mechanizmom ovplyvňuje teploty. Astrofyzici H. Svensmark a E. Christensen z dánskeho Národného vesmírneho centra publikovali v roku 1997 teóriu, podľa ktorej sú to zmeny v tzv. solárnom vetre, ktoré indukujú klimatické zmeny. Podľa Svensmarka slabý solárny vietor pri slnečných minimách len málo tieni Zem pred kozmickým žiarením, ktoré indukuje zvýšenú tvorbu nízkej oblačnosti s ochladzujúcim efektom na zemský povrch. Predpokladaný fyzikálny mechanizmus javu bol potvrdený neskôr aj experimentálne. Vzťah medzi zmenami v nízkej oblačnosti a slnečnými cyklami bol skutočne pozorovaný, ale zatiaľ je skúmané obdobie príliš krátke na jednoznačné závery.

Kombinácia oceánskych oscilácií a slnečnej aktivity je teda dostačujúca pre vysvetlenie zmien teplôt v priebehu 20. storočia. Výrazný nárast teplôt za obdobie 1910 - 1945 bol kombináciou prudkého rastu slnečnej aktivity a pozitívnych fáz obidvoch oceánskych oscilácií, slabší 20. slnečný cyklus a negatívne fázy oscilácií viedli ku chladnejšiemu obdobiu 60-tych a 70-tych rokov. Začiatok 21. storočia je charakterizovaný vrcholiacou atlantickou osciláciou, prechodom PDO do negatívnej fázy a výrazným poklesom slnečnej aktivity, čo sa odráža v postupnom poklese globálnych teplôt. Naivný argument, že „teplo sa skrylo do hĺbok oceánu a po čase sa navráti s explozívnou silou" je vyvrátený meraním obsahu tepla vo vrchnej 750 m hlbokej vrstve oceánov flotilou automatických bóji Argo. NASA neochotne pripúšťa, že ocean heat content sa medzi rokmi 2003 - 2006 prakticky nezmenil; podľa novších údajov do roku 2008 začína byť jeho pokles jednoznačne viditeľný.

Obrázok blogu

Obr.23 Projekcie modelov a experimentálne nameraný pokles akumulovaného tepla v oceánoch prostredníctvom systému Argo (zdroj: Willis, Pielke, Loehle)

Bude zaujímavé pozorovať, ako sa s meniacou realitou bude vysporiadavať vedecká obec, politici a médiá. Mnohí si pamätajú hystériu ohľadom ozónovej diery v druhej polovici 80-tych rokov, Nobelovu cenu pre objaviteľa mechanizmu rozkladu ozónu prostredníctvom freónov a s pompou prijatý Montrealský protokol. Temer nikto už nevie, že ozónová diera napriek všetkému v roku 2006 v tichosti dosiahla svoje historické maximum. Čo je ešte dôležitejšie, nameraná kinetika predpokladaných rozkladných reakcií pri experimente v laboratóriách NASA sa ukázala ako príliš nízka na to, aby dokázala vysvetliť úbytok ozónu kvôli halogénuhľovodíkom. Na zakamuflovanie vedeckého trapasu sa našťastie včas objavila ešte atraktívnejšia téma - globálne otepľovanie.

Zakiaľ bežní aktivisti berú boj proti (americkému) CO2 ako pokračovanie boja proti americkým Pershingom a kapitalizmu vôbec, viaceré významné osobnosti sa netaja tým, že environmentálne issues sú pre nich cestou ku redukcii ľudskej populácie. Nová americká administratíva úfa zdanením produktívneho priemyslu formou zavedenia cap and trade vygenerovať stovky miliárd USD na "silné sociálne programy", ktoré jej vytvoria nezničiteľnú masu voličov závislých na štáte a ním prerozdeľovaných peniazoch. V slovenských pomeroch sa síce z politikov k problematike nevie odborne vyjadriť nikto, ale cap and trade sa ihneď stal zdrojom nechutného korupčného škandálu; tu niekde pramení afinita politikov (česť výnimkám) ku tzv. "boju s klimatickými zmenami".

Veda ako taká zrejme utrpí vo svojej reputácii a zaradí sa vo vnímaní verejnosti niekde na úroveň centrálnych bankárov po prepuknutí hospodárskej krízy. Časť vedeckej obce sa zatiaľ kŕčovite drží svojich teórií; za posledných 20 rokov vynaložili predovšetkým Spojené štáty 50 miliárd dolárov na výskum tzv. globálneho otepľovania s jednoznačne zadanou politickou úlohou a na téme bolo postavené množstvo vedeckých kariér. Jeden z prominentných alarmistov James Hansen z NASA je známy tým, že pri prejave o hrozbe globálneho otepľovania pred Kongresom v roku 1988 nechal vypnúť klimatizáciu v sále. Okrem spätnej manipulácie teplotných záznamov, kedy umelo znížil rok 1934 ako pôvodne najteplejší v histórii USA, začína Dr. Hansen prejavovať príznaky vyslovenej obsesie: jeho vyjadrenia, že uhoľné elektrárne sú tábory smrti a vlaky s uhlím prirovnáva ku vlakovým transportom do koncentračných táborov začínajú byť študijným materiálom pre psychiatra. Arktída a rast hladín oceánov je vždy vďačná téma pre médiá a vedcov s dávkou exhibicionizmu: katastrofické proroctvá sa vŕšia takou rýchlosťou, že poslucháč nestíha sledovať ich zlyhávanie. Naozaj, kto si pamätá, že severný pól mal byť bez ľadu už v roku 2008? Rast hladín oceánov od konca ľadovej doby, ktorý ešte nedávno dosahoval závratné tempo desatiny rýchlosti rastu ľudského nechta, sa za posledné roky prakticky zastavil; to nebráni novinám ku interview s nepoctivým vedcom, ktorý si je pritom reality presne vedomý, zverejniť ilustračný obrázok z katastrofického filmu, kde New York zaplavuje niečo ako stovky metrov vysoké tsunami. Keď rozsah arktického ľadu prestal s nostradamovskými predpoveďami nedávno kooperovať, bola to údajne nedostatočná hrúbka ľadu, ktorá veštila bezprostredný kolaps v blízkej budúcnosti. Temer nikto si nevšimol jedinečný experiment organizovaný v apríli 2009 nemeckým Inštitútom pre polárny a morský výskum, keď za Dakotou DC-3 ťahaný radar zmapoval hrúbku arktického ľadu v doteraz nevídanom rozsahu; jeho hrúbka pritom dosahovala dvojnásobok predpokladov. Každoročné jarné topenie arktického či antarktického ľadu priťahuje širokú pozornosť vedcov a médií; Pan Ki-Mun sa však najbližšie nemusí ísť pozrieť na odlamujúce sa antarktické ľadovce, pretože na jar sa sneh topí, hoci v menšom štýle, aj na Pezinskej Babe. Pre šéfa OSN by bola možno prekvapujúca informácia, že celkový polárny ľad na Zemi je v súčasnosti trištvrte milióna km2 nad dlhodobým priemerom. Ohlupovanie s globálnym otepľovaním sa stalo súčasťou výučby školopovinných detí predovšetkým v anglosaských krajinách; CO2 sa účelovo spája s čiernym dymom valiacim sa z komínov, zmanipulované grafy stúpajúcich teplôt sa znázorňujú v takej mierke, aby nárast vyzeral načisto katastroficky a mapy používajú ohnivočervené farby pre znázornenie polstupňovéj teplotnej odchýlky za storočie. V tieni zostáva nepohodlná skutočnosť, že CO2 je nevyhnutný pre priebeh fotosyntézy, jeho nárast zatiaľ spôsobil 15% zvýšenie výnosov v poľnohospodárstve a v skleníkoch udržujú jeho optimálnu koncentráciu na úrovni 1000 ppm pre optimálny rast pestovaných plodín. Americká EPA (Environment Protection Agency) sa snaží CO2 v koncentrácii sotva 400 ppm definovať ako pollutant; ponorky triedy Ohio nesúce v dvoch tuctoch ICBM Trident ekvivalent 20-násobku sily výbušnín použitých v celej druhej svetovej vojne však majú interný limit pre posádku na úrovni 8000 ppm CO2 - mnohonásobok toho, čo kedy bude vôbec v atmosfére dosiahnuté. Kanadská vláda rozposlala všetkým občanom leták v súvislosti s Kjótskym protokolom, na ktorom dominuje Mannova hockey stick krivka - a to niekoľko rokov po tom, čo práve kanadskí vedci dokázali jej neplatnosť a cielenú manipuláciou jej autorov s dátami. Briský Meteorological Office sa nenechal vyviesť z miery totálnym zlyhaním svojej predpovede pre zimu 2008/2009 („najteplejšia v histórii ľudstva") a neochvejne opakuje svoju mantru o očakávanom najteplejšom lete v tomto storočí, zrejme dúfajúc v efekt pokazených hodín, ktoré dvakrát denne ukazujú presný čas.

Vo „vedeckom konsenze" sa však začínajú objavovať trhliny. Pri minulomesačnej výpovedi pred kongresovým výborom bol riaditeľ amerického National Climatic Data Center Tom Karl usvedčený, ako drzo klame senátorom že globálne otepľovanie stále pokračuje. Nedávno bol oficiálne obvinený profesor W. Wang z falšovania údajov vo vedeckej práci, ktorú IPCC citovala ako dôkaz o neexistencii UHI efektu. Domovská University of Albany sa za svojho profesora postavila; nie je to prekvapujúce, keď jej profesor Wang na výskumných grantoch priniesol 7 miliónov USD. Na Novom Zélande vláda minulý mesiac odvolala Dr. Jima Salingera z pozície vrchného klimatológa v National Institute of Water & Atmospheric research s lakonickým vysvetlením, že zneužíval svoje postavenie na prezentáciu súkromných názorov. Dr Salinger ako typický príklad klimatologickej attention whore sa totiž objavoval v médiách pri suchu, dažďoch, teple aj zime aby poučil vystrašené obecenstvo, že na vine je nimi spôsobené globálne otepľovanie.

Treba preto smeknúť pred bývalým prezidentom USA Dwightom D. Eisenhowerom, ktorý predvídavo varoval pred dnešnou situáciou vo svojom rozlúčkovom prejave v roku 1961:

„Today, the solitary inventor, tinkering in his shop, has been overshadowed by task forces of scientists in laboratories and testing fields. In the same fashion, the free university, historically the fountainhead of free ideas and scientific discovery, has experienced a revolution in the conduct of research. Partly because of the huge costs involved, a government contract becomes virtually a substitute for intellectual curiosity. For every old blackboard there are now hundreds of new electronic computers. The prospect of domination of the nation's scholars by Federal employment, project allocations, and the power of money is ever present - and is gravely to be regarded.

Yet, in holding scientific research and discovery in respect, as we should, we must also be alert to the equal and opposite danger that public policy could itself become the captive of a scientific-technological elite."

Obrázok blogu

Obr.24 Dwight D. Eisenhower pri svojom rozlúčkovom prejave, 17.1.1961

Štúdiom slnečných cyklov sa zistilo, že po cykle s nadpriemernou dĺžkou vždy nasledovala séria slabých cyklov - slnečné minimum. Je to zaujímavé z toho dôvodu, pretože 24. cyklus sa napriek pôvodným katastrofickým projekciám astrofyzikov („bezprecedentný", „najsilnejší v moderných dejinách") odmieta dostaviť - pôvodne predikovaný začiatok na rok 2006 bola NASA nútená už niekoľkokrát presunúť na neskôr. Empirické pozorovania pritom hovoria, že čím neskôr ďalší slnečný cyklus naštartuje, tým bude nasledujúca séria cyklov slabšia. Ak sa niekomu stále zdá, že súčasné teploty nedostatočne reagujú na momentálny solárny pokles, stačí si všimnúť oneskorenie poklesu teplôt po úpadku slnečnej aktivity pri predošlých minimách na obr. 20; pri Maunderovom aj Daltonovom minime trvalo ešte jedno desaťročie, kým začali globálne teploty prudko klesať. Je pravdepodobné, že teplé fázy oceánskych oscilácií sú schopné prechod do minima na čas oddialiť; slabý 24. cyklus však zastihol Zem v začiatku negatívnej fázy PDO a do negatívnej fázy prechádzajúcej AMO. Rýchlosť poklesu teplôt v blízkej budúcnosti teda možno očakávať minimálne na úrovni ich nárastu v období 1910 - 1950, avšak s opačným znamienkom. Ak sa nadchádzajúce slnečné minimum ukáže porovnateľné s predošlými hlbokými minimami, ľudstvo môže v priebehu nasledujúcich dekád so závisťou spomínať na „bezprecedentné" teploty z druhej polovice 20. storočia, strádajúce poľnohospodárstvo bude vďačné za každé ppm CO2 vo vzduchu navyše a vedci môžu skúmať tú hypotetickú desatinu stupňa, o ktorú emisie skleníkových plynov možno zvýšili globálne teploty. Elektronické archívy novín budú ešte dlho pripomínať nezmyselný boj proti neexistujúcej hrozbe a na poliach budú stáť nefunkčné veterné turbíny ako pamätníky politickej chamtivosti, vedeckej nepoctivosti a ľudskej hlúposti. Ohľadom šance, že sa ľudstvo poučí z najväčšieho vedeckého fiaska v moderných dejinách však autor zostáva skeptický.

Zdroje:

http://www.noaa.gov/

http://www.giss.nasa.gov/

http://www.metoffice.gov.uk/

http://www.cru.uea.ac.uk/

http://www.arm.ac.uk/

www.climate4you.com

www.junkscience.com

http://www.climateaudit.org

http://watsupwiththat.com

Juraj Vanovčan

Juraj Vanovčan

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  2x

“An idea that is not dangerous is unworthy of being called an idea at all.” ~ Oscar Wilde Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu