Na námestie sa začínajú trúsiť mobilizanti v civile s kufríkmi a poddôstojníci si ich zaraďujú do družstiev. Už počuť výkriky ako "vojak, kto vám dovolil fajčiť??", "už ste na vojne, sakra!" a bedákanie príbuzných. Matka v stredných rokoch sa s nárekom vrhá sotva 18-ročnému synovi okolo krku, ten sa aj hanbí pred ostatnými, aj mu ide tiež do plaču; otec nerozhodne postáva bokom. Vysoký vojak na korbe ereny volá, "neplačte, ide predsa o slobodu národa!" ale rodina sa nedá utíšiť, už sa pridáva aj mladšia sestra.
Dvaja vojaci z korby vyvliekli prvovojnový Schwarzlose MG M.07/12 a stavajú ho na trojnožku. Pri nich postáva zámožne vyzerajúci pán v klobúku a saku s retiazkou od hodiniek a ukazuje synovi, aha, s takýmto som bojovau na Piave vo Veľkej vojne. Pán ma ponúka cigaretľami zo striebornej tabatierky, ale hneď pribieha napaprčený dôstojník a bystricu ukrývam do náprsného vrecka kopriváku. Mobilizovanci medzitým fasujú z korby ereny uniformy a stavajú sa do dvojstupu, velitelia družstiev prikazujú prezliecť sa, do toho huláka rozhlas, Cigáň v bielej košeli vyhráva na harmonike a vrčí motorka spojky veliteľstva. Objavuje sa starší pán v saku s motýlikom s predpotopným fotoaparátom na trojnožke, už chyba len magnéziový blesk ale dnes ho netreba, námestie sa kúpe v rannom slnku a na rozkaz pózujem pre historický záber rovno pod morovým stĺpom.
Občania upozorňujú četníkov na podozrivého civilistu vo fičúrskom pásikavom obleku, ktorý zo stĺpov strháva mobilizačné vyhlášky a práve snaží stiahnuť aj československú zástavu, pričom ho sprevádza nápadne oblečená dáma. Četníci fučiac pribiehajú a záškodníka nešetrne sťahujú zo stĺpu na zem, nápadne oblečená dáma prenikavo jačí, no obidvaja sú pod bodákmi odvádzaní na četnícku stanicu.
Mobilizovaní vojaci už fasujú malé poľné, opasky, sumky a zbrane; za pár chvíľ sa z rôznorodého kŕdľa civilistov stávajú jednotnou uniformovanou masou. Malý fúzatý kaprál prísne kontroluje správnu ustrojenosť a lomcuje za klopy s nešťastníkom, ktorý si nezapol blúzu až po krk. Poddôstojníci napokon organizujú záverečný nástup štyroch družstiev pred morovým stĺpom a najvyšší veliteľ zvučným hlasom číta vyhlásenie podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana. Z prejavu je jasné, že ideme byť presunutí priamo na frontu ku Čiernemu Balogu. Poddôstojníci vzápätí krikom naháňajú svoje jednotky do vozidiel a náš strážny oddiel pochoduje po ranných uliciach až na železničnú stanicu.
Na stanici sa miešajú vojaci s civilistami, dôstojníci vyháňajú vojakov od kávových automatov v hale a po obvyklých zmätkoch sa tri historické vozne plné vojska ťahané parnou lokomotívou za mávania obyvateľov Bystrice pohýnajú na východ. Odstrojujeme sa a na tvrdých drevených laviciach študujeme fasované konzervy, keksíky Vlnky a chlieb. Na našom poslednom vagóne vzadu je balkónik, kde je postavený hrozivý Schwarzlose; napcháme sa tam štyria a odtiaľ sledujeme dozadu ubiehajúcu pohronskú krajinu. Na priecestiach a zo záhrad rodinných domov nám kývajú ľudia, na ceste zastavujú autá a z okien na nás mieria aparáty, kamery a mobilné telefóny. Z Hrona nám veslami mávajú osádky nafukovacích člnov. Po pravici míňame Ľupčiansky hrad, ktorý slúžil ako väznica povstalcom a neskôr Nemcom. Za vlakom zostáva dlhý šedý kúdol sadzí, ktorý na lesnatých úsekoch šikmo prerážajú slnečné lúče; nedeľné predpoludnie ničím neevokuje vojnu. Staničky Lučatín, Ľubietová, Medzibrod, pred 65 rokmi vybombardovaná stíchnutá rafinéria Dubová, železiarne Podbrezová s horami železného šrotu, kde naši v septembri 1944 zimprovizovali tri pancierové vlaky.
Na stanici Chvatimech pri stíchnutej Hrončianskej zlievárni vysadáme a z ereny preberáme ťažký guľomet vz. 37, trojnožku a kastlík s 250 nábojovým pasom munície typu Winchester .308, ktorú ešte treba prepáskovať do druhého pasu. Pomedzi zmäť normálnych a úzkokoľajných koľajníc klopýtajú výstrojou obťažení vojaci, motajú sa zvedaví civilisti a dôstojníci vydávajú protichodné rozkazy. Na páliacom slnku zatiaľ horúčkovito prepáskuvávame nábojový pás, konečne prichádza úzkokoľajný vláčik a prenášame guľomet s príslušenstvom na posledný plošinový vozeň, pričom pochopíme, prečo sa guľomet volá ťažký. Za mávania civilistov sa úzkokoľajka dáva do pohybu; na poslednom plošiňáku nás sedí hádam tucet a vzájomne sa držíme, aby niekto nespadol. Vláčik sa ponára do úzkej lesnatej doliny, kedy-tedy zazrieme cestu plnú vozidiel divákov, ktoré sa s nami súbežne presúvajú do Čierneho Balogu. Pás je konečne napáskovaný a dávame skúšobnú dávku: tridsaťsedmička na našu pýchu ťažko rachotí a na našu neľúbosť zhltne značnú časť nábojového pásu. Pás vyberáme zo záveru, znovu doplníme a zaistíme. Trať teraz vedie súbežne s asfaltkou, z nepretržitého prúdu aut na nás mieria fotoaparáty, kamery a mávajú ruky. Predbieha nás khaki erena s korbou ježiacou sa hlavňami a prilbami, spolubojovníkov zdravíme hlasitým pokrikom. V Balogu na staničke prestupujeme na ďalší podobný vláčik, tentoraz sme však na prvom plošinovom vozni, až za nami je malá parná lokomotíva a ďalšie dva vozne s pechotou. Guľomet staviame na čelo plošiňáku, guľometčík zaujíma miesto za ním, ja kľačím po jeho pravici a držím nábojový pas, druhý pomocník naľavo ešte pchá mosadzou sa lesknúce náboje do pušky vzor dvadsaťštyri. Za nami sa tlačí ďalší tucet vojakov, pripravených zoskočiť z plošiňáku pri prvom kontakte s nepriateľom; náš guľomet ich musí kryť, kým nezaujmú vhodné postavenia. Vláčik sa konečne dáva do pohybu, posledná kontrola zbraní a strelec odisťuje tridsaťsedmičku. Malý fúzatý kaprál - veliteľ nášho guľometného roja - stojí za nami a ďalekohľadom prepátrava terén pred traťou.
Na dlhom rovnom úseku za dedinou sa v diaľke objavuje kordón divákov a počujeme prerušovanú streľbu. Partizáni si zasa navarili väčšiu kašu než dokázali zjesť: napadli nemeckú jednotku a teraz zúfalo bojujú proti nemeckej presile. V chvate sa dohadujeme, ako guľomet po rozvinutí našej pechoty znesieme z plošiny a umiestnime ho na vhodné miesto v teréne; na plošiňáku sme totiž ľahkým cieľom. Vláčik spomaľuje, narážame si prilby hlboko do očí, krčíme sa pri trojnožke a po oboch stranách míňame hustý zástup volajúcich a mávajúcich divákov; žalúdok a hrdlo mám celkom stiahnuté. Veliteľ ešte hovorí, odkiaľ môžeme spustiť streľbu, kordón divákov zrazu končí a pred nami sa ukáže úzka dolina s cestou, traťou a pozdĺžnymi lúkami, napravo strmá hora a naľavo potok. V poslednej chvíli rozoznávam partizánov, ležiacich v priekope za cestou po našej pravici a otáčam hlavu doľava, že kde je vlastne nepriateľ..
Nemci sú ohromujúco blízko, snáď len 20 metrov vľavo vpredu. Náš guľomet krátko a ťažko zarachotí, strelec ho na lafete otáča nadoraz doľava a v rukách mi prebieha nábojový pas závratnou rýchlosťou. Veliteľ snáď aj niečo kričí, ale po prvých sto ranách aj tak nepočujem vôbec nič, iba vytriešťam oči na Nemcov v maskovacích prevlečníkoch, čo padajú a utekajú v lopúchovom poli. Naša pechota zoskakuje z plošiňáku a z vagónov za lokomotívou, po pár krokoch zaľahuje a strieľa z pušiek, náš guľomet sa zasekáva ale strelec ho zručne obťahuje a zbraň sa opätovne rozburáca. Z kmitajúceho záveru mi fŕkajú do tváre nejaké úlomky, celkom sa krčím ku drevenej podlahe plošiňáku a žmúrim oči. Za moment s nevierou sledujem, ako mi cez prsty prebehne koniec 250 nábojového pásu a okolo mojich uší sa rozhosťuje vatové ticho, rušené len tlmeným pukaním streľby. Ohlušený zoskakujem z plošiňáku a pridávam sa ku útočiacej vlne, ktorú z priekopy dvíha dôstojník. Na strane nepriateľa síce skoro nič nerozoznávam, no v ľahu strieľam dva zásobníky na nejaké vozidlá vzadu. Vidím, ako skupina našich vojakov v behu brodí potok a napáda nemeckú obranu zboku. Nemci sa za prudkej streľby sťahujú popri potoku, ale my ovládame vyvýšený terén a cestu nad nimi, vidno, že ich náš príchod prekvapil. Zaľahujem rovno na úzkokoľajnej trati, nabíjam a strieľam tretí a štvrtý zásobník, dvadsaťštvorka bezchybne šlape. Dvíham sa spolu s partizánmi prískokom vpred, lopatka ma tlčie do stehna a keď vidím v diaľke nemecký MG 42 chrliaci oheň a kosiaci rojnicu predo mnou, padám rovno na ceste na bok, prilba hlučne udiera o asfalt a ešte chvíľu zmietam nohami pred strnulými divákmi, až znehybniem.
Nasledujúcich 10 minút privretými očami zblízka študujem ciachovanie cieľniku na puške a počúvam nepretržitú streľbu z pušiek a automatických zbrani. Neskôr sa dozviem, že len náš strelec z ľahkého guľometu vystrieľal 13 zásobníkov. Teraz ešte voľakto strieľa z priekopy vedľa a každý vystrel ma až nadvihne, taký je hlučný. Prichádza zdravotník a odchýli mi prilbu, ľútostivo mávne rukou a beží zachraňovať ďalších. Streľba konečne tíchne, no odrazu v blízkosti sa ozve krik, výstrel a do priekopy vedľa padne Nemec, až mu nohy vyletia do vzduchu. Prichádza četník v šedej uniforme a dlube doňho bodákom nasadeným na manlicherke za smiechu a povzbudzovania divákov. Veliteľ četníkov ma ťahá za blúzu, že už môžem vstať..
Je 30. august 2009, 65 rokov po.
Autori fotografií: (c) Mišo Vanovčan, (c) Vlado Veverka
Rekonštrukciu Mobilizačného dňa a boja o Čierny Balog zorganizovali Klub vojenskej histórie Golian a Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska v spolupráci s Múzeom SNP a obcou Čierny Balog.