Vedecký konsenzus revisited (IV)

Autor: Juraj Vanovčan | 31.12.2011 o 20:40 | (upravené 14.5.2013 o 17:05) Karma článku: 11,21 | Prečítané:  2726x

„S počasím je to totiž zvláštní věc - nikdy není v pořádku. Vždycky přestřeluje na jednou nebo na druhou stranu. Teplota se nikdy nestrefí s normálem, buď je pět stupňu nad ním, nebo pod ním, není-li příliš sucho, je nevyhnutelně příliš mokro. Lidé mají odpradávna špatné zkušenosti s počasím a věští nám většinou věci neblahé a pochmurné." Karel Čapek, 1929

 

„Extrémy počasia" sú najnovším hitom klimatologickej propagandy, keď sa mediálnou masážou otupenej verejnosti zunoval pojem „globálneho otepľovania", medzičasom metamorfovaného do neurčitého pojmu „klimatických zmien". Demagogické spájanie akejkoľvek meteorologickej udalosti s „činnosťou človeka" a úporná snaha vyvolať pocit viny u obyvateľstva rozvinutých krajín má jediný cieľ - ospravedlniť bezprecedentný pokus o masívne zdanenie prakticky všetkých ľudských činností a redistribúciu bohatstva v doteraz nebývalom rozsahu pod taktovkou nevolených globálnych pseudoelít. Navrhované sociálno-inžinierske zásahy do chodu modernej spoločnosti v jednotlivých prípadoch už začínajú pripomínať Pol Potov deindustrializačný program alebo Maov Veľký skok, čo nie je až tak prekvapujúce, vzhľadom na podobnú mentálnu a ideologickú výbavu ich propagátorov.

Z predošlých článkov tejto tematickej série je zrejmé, že základné tvrdenia ortodoxnej klimatológie sú spravidla celkom bez faktického základu alebo v najlepšom prípade ich treba deliť desiatimi. Po efektívnom vyvrátení mýtov o „najvyšších teplotách v dejinách ľudstva", „nebývalej rýchlosti klimatických zmien" a „vysokej pravdepodobnosti, že za oteplenie v uplynulých desaťročiach je zodpovedný nárast atmosférického CO2" sa tentoraz pozrieme na tvrdenia o údajnom náraste extrémov počasia v súvislosti s údajným nárastom globálnej teploty a vo svetle faktov ich podrobíme tradične nemilosrdnej kritike.

 

***

V Afrike trvá sucho už po šiesty rok, drasticky tak zvyšujúc počet obetí hladomoru. Rekordné dažde v častiach USA, Pakistanu a Japonska spôsobili jedny z najhorších záplav za posledné storočia. V obilných častiach Kanady zasa obzvlášť studená a mokrá jar pozdržala sejbu, čo sa môže odraziť na slabej úrode. Na druhej strane, obvykle daždivá Británia zažila v posledných rokoch netypicky suché jari. Séria nezvyčajne studených zím zasiahla americký Západ, zakiaľ čo severná Európa zažila doteraz najteplejšie zimy, pokiaľ si vôbec kto pamätá.

Pri pohľade na bizarné a nevyspytateľné počasie posledných rokov rastúci počet vedcov začína hovoriť o tom, že tieto napohľad protichodné meteorologické fluktuácie sú v skutočnosti súčasťou globálnej klimatickej zmeny. Akokoľvek sa už počasie mení v čase a priestore, keď meteorológovia zmerali priemer teplôt okolo celej Zeme, zistili, že atmosféra sa za posledných 30 rokov postupne ochladzuje. Klesajúci trend neukazuje náznaky obratu. Klimatológovia sa čoraz viac obávajú, že pozorované výstrelky počasia môžu byť predzvesťou ďalšej doby ľadovej.


Takto citoval časopis Time v roku 1974 vtedajších odborníkov na počasie a klimatológiu. Medzi citovanými dôkazmi trendu ochladzovania nechýbala migrácia teplomilných druhov na juh, pokles globálnej teploty od roku 1940 o 1,5° C, nárast rozsahu arktického ľadu o 12% a celoročná snehová pokrývka na ďalekom kanadskom severe, kde kedysi bývali letá bez snehu.

Nebudeme sa teraz venovať tomuto pre dnešnú oficiálnu klimatológiu tak trápnemu obdobiu, keď odborníci verejne predpovedali návrat doby ľadovej a kedy globálny klimatický trend medzi rokmi 1940-1975 ignoroval akýkoľvek vzťah medzi nepatrným obsahom CO2 v atmosfére a globálnou teplotou. Nemenej zarážajúce totiž je, že vtedajšie globálne ochladzovanie malo spôsobovať presne tie isté výstrelky počasia, ktoré sú dnes predpovedané, dokonca už aj údajne pozorované, akurát teraz v súvislosti s globálnym otepľovaním: ničivé tornáda, prudké lokálne zrážky, katastrofálne suchá, neúrodu, rozširovanie púští, tuhé zimy a mierne zimy, suché jari a mokré jari, všetko samozrejme vždy najhoršie za posledné storočia. Jediný rozdiel je, že teplomilné druhy dnes majú migrovať opačným smerom a Baffinov záliv býva počas krátkeho arktického leta opätovne bez snehu.

Ak je pravdou tvrdenie, že nárast priemeru meraných teplôt spôsobuje nárast meteorologických extrémov, potom naopak pokles teplôt by musel spôsobovať pokles výskytu extrémov, čo je však v rozpore s vyššie uvedenými pozorovaniami. Extrémy však spravidla vznikajú ako dôsledky teplotných kontrastov vzduchových či oceánskych más. Podľa teórie globálneho otepľovania ku otepleniu má dochádzať predovšetkým v chladnejších stredných a vyšších zemepisných šírkach, čím by sa mali teplotné kontrasty medzi trópmi a miernym pásmom naopak zmierňovať.

 

***

Pozrime sa, čo o trendoch v extrémoch počasia tvrdí 4. správa Medzivládneho panelu o klimatických zmenách z roku 2007:

 

extabl.JPG

Obr.1 Pozorované trendy, posúdenie vplyvu človeka a projekcie pre extrémy počasia, pre ktoré je pozorovaný trend ku koncu 20. storočia (zdroj: IPCC AR4)

 

Ako prvé dva extrémy cituje 4. správa IPCC nárast výskytu teplých dní a pokles studených dní od roku 1960. V kombinácii s údajne „najteplejšou dekádou" by teda malo logicky dôjsť k prekonaniu maximálnych zaznamenaných teplotných rekordov. Zaujímavým faktom však je, že najvyššie vôbec namerané teploty na jednotlivých kontinentoch sú väčšinou z prvej polovice 20. storočia, ba dokonca aj staršie. Tieto absolútne rekordy boli pritom zaznamenané v čase, keď sieť meteorologických staníc bola podstatne redšia než dnes a navyše pri podstatne nižšej úrovni urbanizácie, ktorá môže namerané maximá zdvihnúť aj o niekoľko stupňov.

 

Afrika

Maximum:       Al'Aziziyah, Líbya                    +57,7 °C                      13. september 1922

Minimum:        Ifrane, Maroko                        -23,9 °C                       11. február 1935

Antarktída

Maximum:       Hope Bay                                +14,6 °C                      5. január 1974

Minimum:        Vostok II                                 -89,2 °C                       21. júl 1983

Ázia

Maximum:       Tirat Tsvi, Izrael                      +53,9 °C                      21. jún 1942

Minimum:        Verchojansk, Rusko                -89,2 °C                       7. február 1892

Austrália

Maximum:       Oodnadatta, SA                      +50,7 °C                      2. január 1960

Minimum:        Charlotte Pass, NSW              -23,0 °C                       29. jún 1994

Európa

Maximum:       Sevilla, Španielsko                  +50,0 °C                      4. august 1881

Minimum:        Usť-Šchugor, Rusko                 -58,1 °C                       31. december 1978

Severná Amerika

Maximum:       Údolie smrti, USA                    +56,7 °C                      10. júl 1913

Minimum:        Snag, Kanada                         -63,0 °C                       3. február 1947

Južná Amerika

Maximum:       Rivadavia, Argentína              +48,9 °C                      11. december 1905

Minimum:        Sarmiento, Argentína              -33,0 °C                       1. jún 1907

 

Jednotlivé maximálne rekordy neznamenajú veľa (ich signifikantnosť by samozrejme ihneď narástla v prípade, ak by boli zaznamenané dnes). Ak však historické teplotné maximá a minimá boli zaznamenané v priemere temer pred storočím, skôr to napovedá na vyšší rozptyl vtedajších teplôt medzi maximami a minimami v porovnaní s dneškom.

Keďže USA predstavujú územie najhustejšie pokryté meteorologickými stanicami, môžeme  ich údaje použiť na overenie tvrdenia o zmenách v počtoch extrémne teplých a studených dní. Záznam tentoraz začína o 50 rokov skôr než tabuľka IPCC a ako sme si už mohli zvyknúť, pohľad z dlhšej časovej perspektívy dáva podstatne odlišný obraz než účelovo zvolený „trend po roku 1960".

 

maxT_us.JPG

Obr.2 Počty zaznamenaných extrémov v maximálnych a minimálnych teplotách na území USA za obdobie 1910-2010 (zdroj: NOAA)

 

Je zjavné, že v USA to boli tridsiate roky 20. storočia, kedy boli zaznamenané roky s najvyšším počtom nameraných teplotných rekordov a čo je ešte dôležitejšie, ku  rovnakému nárastu počtu teplých rokov ako v uplynulých desaťročiach došlo aj v období 1910-1940. Pravidelné striedanie chladnejších a teplejších období na území USA za posledné storočie nemá totiž nijaký súvis s „emisiami skleníkových plynov", „zosilňovaním skleníkového efektu" a podobnými ohlupujúcimi pojmami pseudovedeckého newspeaku, avšak je dôsledkom prirodzenej klimatickej variability severného Pacifiku a Atlantiku, oscilujúceho v cca 60-ročnom cykle. Keďže ku rovnakým zmenám v nedávnej minulosti dochádzalo bez ohľadu na mizivý obsah CO2 v atmosfére, oportunisticky prisúdiť rastúcu časť cyklu po roku 1960 „činnosti človeka" je very likely minimálne odvážne. Naopak, posledné extrémne studené zimy na mnohých miestach severnej pologule indikujú návrat pozorovanej sínusoidy naspäť do hlboko modrej oblasti, rovnako ako pred tridsiatimi či sto rokmi. Záznam z USA je pritom obstojným reprezentantom severnej pologule, keďže Atlantik a Pacifik rovnako ovplyvňujú klímu v Eurázii. Selektívne vyberanie iba vyhovujúcej časti skutočnosti („trend po roku 1960") je však typickou klimatologickou praktikou a dnes nemôže nikoho prekvapiť.

 

***

S extrémami v maximálnych teplotách idú ruka v ruke heatwaves, dlhotrvajúce obdobia s nadpriemerne vysokými teplotami. Napriek tomu, že prípadný nárast výskytu horúčav po roku 1960 je podľa IPCC „more likely than not" spôsobený „ľudským pričinením", faktom zostáva, že najdlhšie trvajúca vlna horúčav vôbec bola zaznamenaná v Austrálii cez zimu 1923-1924. Maximálne denné teploty v oblasti Marble Bar vtedy dosahovali viac než 100° F (37,8° C) nepretržite po dobu 160 dní. Keby ku podobnej udalosti prišlo dnes, mediálne vytie po krvi „skeptikov" by nepochybne dosiahlo úroveň stredoveku.

Známy prípad dlhotrvajúcej vlny horúčav postihol v lete 2010 západné Rusko, sprevádzaný hysterickými článkami v masmédiách, kedy sa naplno realizoval každý nedoštudovaný environmentálny pisálek a klimatológovia dôležito kývali bradatými hlavami v štýle „my sme to hovorili" a „bude ešte horšie". Pohľad na fakty však hovorí ako obvykle niečo iné.

Pri pohľade na satelitnú mapu Eurázie zobrazujúcu rozloženie teplotných anomálií v júli 2010 vidno, že „ruské leto 2010" bola geograficky izolovaná udalosť, obklopená rozsiahlymi oblasťami s nižšími než priemernými teplotami. Ako presne môže jediná atmosférická molekula z dvadsaťtisíc ostatných spôsobiť horúci júl v strednom Rusku a zároveň studený júl v strednej Afrike, na severnej Sibíri a na Aljaške nie je síce jasné, ale o tak hlboké vysvetlenie sa nikto kompetentný ani nepokúšal.

 

modis.jpg

Obr.3 Teplota zemského povrchu v júli 2010 podľa satelitu MODIS vyjadrená ako anomália oproti priemeru 2000-2008 (zdroj: NASA)

 

Samozrejme možno predpokladať, že pri postupnom náraste priemerných teplôt sa maximá prirodzených teplotných fluktuácií dostanú cez nejaký teplotný limit čoraz častejšie. Potom je však korektné povedať, že „ruské leto 2010" by bolo bez „človekom spôsobenej klimatickej zmeny" o stupeň chladnejšie a Moskovčania by úpeli nie pri 39, ale 38° C. Druhou prekvapujúcou informáciou však je, že letá v strednom Rusku nevykazujú ani len ten postupný nárast teplôt.

russia2010summer.jpg

Obr.4 Teplotné anomálie v západnom Rusku za obdobie 1850-2011 počas letných mesiacov oproti priemeru za obdobie 1971-2000 (zdroj: KNMI)

 

Podľa databázy pozemných staníc CRUTEM3 letné teploty v západnom Rusku za posledných 130 rokov nevykazujú žiadny dlhodobý trend, napriek rekordnému júlu 2010. Podobne ako v prípade územia USA, v zázname je viditeľná cyklicky sa opakujúca perióda so sériou horúcich liet v tridsiatych/štyridsiatych rokoch a v súčasnosti. Pre úplnú zaujímavosť, tieto pozorovania sú v priamom rozpore s projekciami klimatických modelov, ktoré pre danú oblasť predpovedajú konštantný nárast letných teplôt cca od roku 1970.

russia_cmip5.jpg

Obr.5 Projekcia priemeru modelov CMIP5+ pre realistický scenár emisií CO2, oblasť západného Ruska, letné obdobie 1860-2100 (zdroj: KNMI)


Príčinou extrémnej vlny horúčav v západnom Rusku bol v skutočnosti meteorologický jav nazývaný atmosférický blok, kedy sa pretrvávajúca tlaková výš nad Ruskom nepresúvala ďalej na východ ako obvykle, ale sa stabilizovala a spôsobila trvalý prílev teplého vzduchu od juhu. Vzájomná kombinácia minimálnej oblačnosti a absencie ochladzujúceho efektu zrážok zapríčinila v postihnutej oblasti najteplejší júl za posledných 130 rokov. Atmosférické bloky sú pritom známymi meteorologickými úkazmi, ktorých silu a frekvenciu znázorňuje tzv. Hovemuellerov diagram. Ak má niekto ešte stále nutkanie hľadať vplyv tej jednej (zlej) molekuly CO2 na pohyby atmosférických tlakových útvarov, nižšie je uvedený Hovemuellerov diagram pre mesiac júl od roku 1948.

blockingjuly.jpg

Obr.6  Hovemuellerov diagram pre júl, 1948-2010 (zdroj: NCEP/NCAR)

 

Aj laikovi je zjavné, že žiadny trend nárastu atmosférických blokov tu nevidno a navyše ani nie je jasný fyzikálny mechanizmus, ktorým by tá jedna molekula CO2, ktorá podľa klimatických modelov začala od roku 1970 náhle spôsobovať „klimatickú zmenu", mala frekvenciu atmosférických blokov vlastne zvýšiť. Od klimatológov či meteorológov sme sa však podobnej analýzy nedočkali, okrem zvyčajných žvástov o „človekom spôsobenej klimatickej zmene" a „náraste extrémov, presne ako modely IPCC predpokladali".

 

***

Zakiaľ čo škody spôsobené extrémnymi meteorologickými javmi je možné vyčísliť v peniazoch, zrejme nikdy nebude možné exaktne vyčísliť škody na globálnom IQ ľudstva v dôsledku vystavenia dvoch generácií školopovinných detí pseudovedeckému „dokumentu" s názvom „An Inconvenient Truth". Zlovestná špirála hurikánu ako trest prírody za „činnosť človeka" spolu s bezradnými ľadovými medveďmi a rozpukanou zemou je odvtedy must-have vizuálnou propagandistickou pomôckou a dôkazom skazenosti ľudstva, teda aspoň tej bohatšej menšiny.

Téza o náraste počtu či sily hurikánov v dôsledku „globálneho otepľovania" je odvtedy nekriticky prijímaná ako fakt. Vráťme sa však ku 4. správe IPCC z roku 2007. Kapitola 3.8.3 Evidence for Changes in Tropical Storms triezvo súdi, že ťažko možno porovnávať predsatelitné a moderné obdobie z hľadiska počtov a klasifikácie zaznamenaných hurikánov kvôli zmeneným možnostiam pozorovaní ich výskytu a odhadu ich skutočnej intenzity. Zvýšené povrchové teploty oceánov by mohli zvýšiť ich silu alebo intenzitu, avšak 5 zo 6 uvedených oceánskych oblastí ukazuje stagnáciu alebo pokles hurikánovej aktivity. Intenzitu hurikánových sezón v jednotlivých oceánskych oblastiach silne moduluje prirodzený fenomén ENSO, no celková tropická hurikánová aktivita je však za satelitné obdobie (po roku 1970) stabilná. Jediný globálny dataset hurikánovej aktivity (Klotzbach et al, 2006) od roku 1986 nevykazuje žiaden trend, resp. kvôli silnej medziročnej variabilite ho nemožno určiť. Už ste niekedy počuli, že hurikánov je vlastne za posledných 20 rokov v globále približne rovnako? Prekvapenia sa však nekončia.

Univerzálnym meradlom počtu, intenzity a trvania hurikánov je tzv. ACE index (ACE = accumulated cyclone energy), definovaný ako vypočítaná suma štvorcov šesťhodinových maxím povrchových vetrov meraných v uzloch, ak búrka spĺňa kategóriu hurikánu. Do súčasnosti aktualizovaný ACE index, nedávno publikovaný v práci Recent historically low global tropical cyclone activity (Maue, 2011) je nasledovný:

 

ace.jpg

Obr.7  Hurikánová aktivita vyjadrená cez ACE index (zdroj: Ryan Maue, Florida State University)

 

Klimatopavedeckou demagógiou dezorientovaný občan sa nebude stíhať čudovať ani nasledujúcemu grafu, znázorňujúcemu globálnu frekvenciu hurikánov a tropických búrok za posledných 40 rokov:

 

hurri_freq.JPG

Obr.8 Globálna frekvencia tropických búrok a hurikánov za obdobie satelitných pozorovaní (zdroj: Ryan Maue, Florida State University)

 

Hurikánová aktivita a frekvencia tropických búrok a hurikánov teda buď nezávisí od tzv. globálneho otepľovania, alebo toto pred 15 rokmi skončilo. Už ste počuli v rádiu, televízii alebo nebodaj čítali v sekcii SME veda.sme.sk, že hurikánová aktivita a ich frekvencia je v posledných rokoch na 30-ročných minimách? Ja nikdy.

Ku rovnakým záverom namáhavo došla aj spoločná práca odborníkov na hurikány Tropical cyclones and climate change (2010) pod hlavičkou Svetovej meteorologickej organizácie. Po mnohých špekuláciách „čo modely predpokladajú na rok 2100" štúdia na záver chtiac-nechtiac konštatuje, že

 

...a detectable change in tropical-cyclone-related rainfall has not been established by existing studies...

...there is no conclusive evidence that any observed changes in tropical cyclone genesis, tracks, duration and surge flooding exceed the variability expected from natural causes...

a na záver

...we cannot at this time conclusively identify anthropogenic signals in past tropical cyclone data.

 

Analýza počtu hurikánov, ktoré zasiahli územie Spojených štátov za posledných 160 rokov, ukazuje ďalšiu skutočnosť: zo širšej časovej perspektívy sa súčasné obdobie stáva stále menej zaujímavým. Najviac hurikánov totiž zasiahlo územie USA v rokoch 1880-90.

 

hurri_landfall_us.JPG

Obr.9 Počet hurikánov po desaťročiach, ktoré zasiahli územie USA za obdobie 1850-2010 (zdroj: NOAA)

 

Podobný trend ukazuje počet tornád najsilnejších kategórií 3-5, zaznamenaný na území USA. Ak má zmena ročnej priemernej teploty o niekoľko desatín stupňa skutočne vplyv na vznik a silu tornád, potom v tomto prípade bolo nedávne oteplenie pozitívne, keďže „trend po roku 1960" ukazuje štatisticky významný pokles.

torn_us.jpg

Obr.10 Počet zaznamenaných tornád kategórie F-3 až F-5 na území USA za obdobie 1950-2011 (zdroj: NOAA/NCDC)


Úmerne tejto skutočnosti, 28 z 30 najsmrtonosnejších hurikánov od roku 1850 zasiahlo územie USA pred rokom 1975, odkedy „človekom spôsobená klimatická zmena" začala údajne zvyšovať „počet extrémov". Toto samozrejme nebránilo politicky motivovaným médiám, politikmi predplateným pseudovedcom a profesionálnym katastrofistom odporným spôsobom donekonečna zneužívať tisícku obetí hurikánu Katrina pre svoju odpudzujúcu klimatologickú propagandu. Či je 8000 obetí hurikánu, ktorý spustošil americký Galveston v roku 1900, menejcenných?

Neohrozený Albert Arnold Gore Jr. však vytrvalo drží stranícku líniu a na obale svojej poslednej knihy „Our Choice: A Plan to Solve the Climate Crisis" prezentuje sfotošopovanú planétu Zem s hurikánom, ktorý sa pri floridskom pobreží usilovne točí, avšak pre severnú pologuľu fyzicky nemožným opačným smerom. Ďalší hurikán sa v autorových predstavách vytvoril pri peruánskom pobreží, kde sa z princípu hurikány nemôžu tvoriť. Keď si uvedomíme, že tento človek sa nestal prezidentom USA len vďaka rozdielu niekoľko stoviek hlasov... no, nechajme to.

Z pozorovaných údajov je teda zrejmé, že buď neexistuje priama úmera medzi počtom či silou hurikánov a globálnym priemerom teplôt, alebo globálna teplota podľa hurikánovej aktivity ako jej údajného proxy ukazovateľa klesá. Vplyv údajného „globálneho otepľovania" na údajný nárast počtu či sily hurikánov, tornád či tropických búrok je lživá propaganda.

 

***

Tak ako niekedy globálne ochladzovanie, aj globálne otepľovanie dnes údajne spôsobuje suchá a záplavy, tentoraz dokonca v tom istom čase na rovnakom mieste. Keď v máji 2010 napršalo na Slovensku rekordne veľa, klimatológovia tvrdili že je to priamym dôsledkom „globálne teplejšej atmosféry" schopnej pojať viac vodnej pary. Keď na jeseň 2011 napršalo rovnako málo ako trikrát za posledných 150 rokov, teória o vodnej pare bola nahradená nejakým ďalším nezmyslom, zrejme univerzálne použiteľnou „klimatickou zmenou". Skutočnosťou zostáva, že celkové úhrny zrážok na území Slovenska sú za posledných 110 rokov v priemere rovnaké a najvlhkejšie aj najsuchšie ročné obdobia zažili v niektorých prípadoch len naši prastarí rodičia.

 

precipsk_season.jpg

 

Obr.11 Celkové úhrny zrážok na území Slovenska (47.5-50N, 17.5-22.5E) od roku 1900 po jednotlivých ročných obdobiach, dataset NCDC (zdroj: KNMI)


Pokúšať sa vyvodzovať lineárny trend z nejakého obmedzeného obdobia a naťahovať ho do roku 2100, čo je obľúbená pracovná metóda klimatológov, nemusí dobre fungovať pri sériách údajov, ktoré vykazujú nejaký typ multidekadálnej variability. Podľa predošlých skúseností, čím dlhší časový záznam máme k dispozícii, tým bezvýznamnejšími sa javia dnešné rekordy alebo krátkodobé trendy. Príkladom nech sú ročné úhrny zrážok v Anglicku a Walese, tentoraz od roku 1766. Temer 250 rokov dlhý záznam razom dáva dnešné obdobie do perspektívy. Zrážkovo priemerné roky striedali extrémne suché aj mokré roky, pričom k absolútnym rekordom v obidvoch smeroch došlo v rokoch 1788 a 1872. Záznam pritom nevykazuje žiadny dlhodobý trend ani nárast „extrémov" ku koncu sledovaného obdobia. Pre prípravu dlhodobých zrážkových predpovedí je zaujímavé viditeľné striedanie vlhkejších a suchších období s periódou cca 50 rokov.

 

precipa_engl.jpg

Obr.12 Celkové úhrny zrážok na území Anglicka a Walesu od roku 1766 (zdroj: MetOffice Hadley Centre via KNMI)

 

Relatívne dlhodobú stabilitu zrážok rovnako potvrdzuje prietok Dunaja v Bratislave za obdobie 1876-2006, ako ho uvádza práca slovenskej hydrologičky RNDr. Pekárovej. Ku minimálnym aj maximálnym mesačným prietokom došlo dávno predtým, než komukoľvek napadlo začať obsesívne spájať bežné prírodné javy s „činnosťou človeka". V posledných desaťročiach je dokonca rozptyl mesačných dunajských prietokov okolo priemeru nižší ako kedykoľvek za predošlých sto rokov.

danube_runoffs.JPG

Obr.13 Mesačné priemery prietoku Dunaja na stanici Bratislava za obdobie 1876-2006 (zdroj: Pekarova 2010)

 

Posledným zúfalým argumentom je nástojenie, že síce možno sú teda úhrny zrážok rovnaké ako v minulosti, ale prší tak nejak inak, raz veľa a potom zasa dlho nie, proste ten „vplyv človeka" na počasie musí byť identifikovateľný stoj čo stoj. Matematicky vyjadrené, štandardná odchýlka denných úhrnov zrážok „vplyvom človeka" by mala narastať, čo je v dobe počítačov a Excelu triviálna úloha na otestovanie.

Nižšie je uvedený záznam zo stanice Viedeň od roku 1901 vo forme denných úhrnov zrážok. Neprekvapuje už, že napriek údajne „dramatickej klimatickej zmene" v bývalom cisárskom hlavnom meste za posledných 100 rokov prší stále rovnako a ku rekordom v maximálnych a minimálnych ročných úhrnoch došlo v rokoch 1932 a 1941.

precipd_wien.jpg

Obr.14  Denné úhrny zrážok na stanici Viedeň za obdobie 1901-2011 (zdroj: KNMI)

 

Nemenej zaujímavé však je, že ak vyjadríme mieru „extrémnosti počasia" ako rozptyl denných úhrnov zrážok okolo dlhodobého priemeru (teda formou štandardnej odchýlky), zistíme, že teda minimálne vo Viedni ku žiadnemu nárastu extrémov tohto druhu nedochádza.

 

precipsd_wien.jpg

 

Obr.15  Ročné priemery štandardných odchýlok denných úhrnov zrážok na stanici Viedeň za obdobie 1901-2011 (zdroj: KNMI)

 

Nie je problém toto jednoduché štatistické cvičenie zopakovať pre slovenskú stanicu Hurbanovo, tak pre denné úhrny zrážok, ako aj odchýlky priemernej dennej teploty od dlhodobého priemeru.

 

precipsd_hurb.jpg

tempsd_hurb.jpg

Obr.16  Ročné priemery štandardných odchýlok denných úhrnov zrážok (vyššie) a priemerných denných teplôt (nižšie) na stanici Hurbanovo za obdobie 1950-2011 (zdroj: KNMI)

 

Je zjavné, že rozptyl denných úhrnov zrážok a denných teplotných priemerov okolo nejakého dlhodobého priemeru sa v Hurbanove za posledných 50 rokov nemení. Pre zaujímavosť, vôbec najintenzívnejší hodinový úhrn zrážok na Slovensku bol zaznamenaný  pred vyše 50 rokmi - 12.7.1957.

V princípe toto isté opakujú výsledky odbornej štúdie Fluctuations in some climate parameters (2011) od autorov britskej Durhamskej Univerzity a španielskeho Astrofyzikálneho inštitútu, analyzujúcej vybrané klimatické parametre v globálnom rozsahu. Napriek domnienkam o vplyve „globálneho otepľovania" na nárast frekvencie meteorologických extrémov, fluktuácie v teplotách, oblačnosti ani zrážkach sa v súvislosti s „globálnym otepľovaním" nezvyšujú.

 

***

So zrážkami, resp. ich nedostatkom priamo súvisia záplavy a obdobia sucha. V mnohých oblastiach sveta je zrážkový režim intenzívne ovplyvnený prirodzenou variabilitou tropického Pacifiku, známeho ako ENSO (El Nino Southern Oscillation). Pozitívna fáza El Niño prináša zmenami v oblačnosti a cirkulácii vzdušných prúdov medzi iným sucho do Austrálie a nadmerné zrážky v južnej časti USA; negatívna fáza La Niña zasa presný opak. Tento prirodzený klimatický cyklus zrejme funguje milióny rokov, ale dnes je každá z uvedených fáz ENSO a ich vzájomný prechod témou hysterických predpovedí trvalého sucha alebo záplav. Čo na tom, že „vedci predpovedali" pre Austráliu po dekáde bohatej na El Niño už iba večné sucho spôsobené „človekom spôsobenými klimatickými zmenami"; keď v roku 2010 nastala La Niña a doniesla so sebou obvyklé záplavy, „vedcami" a ich predpoveďami to nijak neotriaslo: večné sucho stále platí, akurát bude prerušované obdobím záplav. Nechtiac pritom presne opísali klímu Austrálie, ktorú už v predminulom storočí európski osadlíci charakterizovali ako land of droughts and floods.

Mieru sucha vyjadruje tzv. Palmerov index (PDSI - Palmer Drought Severity Index), ktorý v sebe kombinuje miestne zrážky aj teploty. Pre ilustráciu je uvedený PDSI index pre územie USA od roku 1910.

 

pdsi_us.JPG

Obr.17  Palmer Drought Severity Index pre územie USA, 1910-2011. Je dobre viditeľné extremne sucho 30-tych rokov („Dust Bowl") a 50-tych rokov. (zdroj: NOAA)

 

Ako sme si už mohli zvyknúť, súčasnosť nie je ničím výnimočná v porovnaní s minulosťou, dokonca rozsah medziročných fluktuácií zrážok je menší než v minulosti, keď údajne panenská klíma ešte nemala byť negatívne ovplyvnená „činnosťou človeka". Naopak, extrémne suchá aj najdaždivejší rok nastali dávno pred tým, než komukoľvek vôbec napadlo tieto udalosti spájať s obsahom CO2 v atmosfére na úrovni niekoľkých desiatok milióntin: pamätajme totiž vždy, že len posledných 50 ppm CO2 z existujúcich 390 ppm údajne spôsobuje „klimatickú zmenu". Čo presne teda spôsobilo katastrofické suchá dávno predtým, na to dnešná ortodoxná klimatológia zrejme nemá odpoveď.

Štát Texas na juhu USA je silne ovplyvnený fenoménom ENSO a súčasná La Niña sa mu dáva poriadne pocítiť. Negatívny PDSI index ako meradlo sucha pre mesiac júl je na úrovni rokov 1918 a 1956; extrém, ale nie bezprecedentný.

 

pdsi_texas.JPG

Obr.18  PDSI index pre územie Texasu, mesiac júl, obdobie 1910-2011  (zdroj: NOAA)

 

Nakoniec, pri pohľade na zoznam extrémnych prípadov záplav či období sucha v minulosti súčasnosť bledne. Dva prípady záplav v Číne v 30-tych rokoch si vyžiadali milióny obetí, suchá v Indii spôsobili smrť až tretiny obyvateľstva v zasiahnutých oblastiach. Extrémne sucho v Československu z konca 40-tych rokov sa odvtedy neopakovalo. Obsesívne nutkanie za všetkým hľadať anthropogenic fingerprint pripomína stredoveký hon na čarodejnice, keď niekto tú neúrodu, zlé počasie alebo prírodné katastrofy spôsobiť predsa musel.

 

***

Extrémy počasia odvždy spôsobujú obete na ľudských životoch. V dnešnej dobe je však mediálne vďačnejšia tisícka mŕtvych po hurikáne Katrina (2005) než pol milióna po cyklóne Bhola ktorý spustošil Bangladéš v roku 1970, necelé dve tisícky pri záplavách v Pakistane (2010) než neuveriteľné tri milióny pri záplavách v Číne (1931). Vyhodnotiť počty obetí na životoch v dôsledku extrémov počasia - hurikánov, búrok, bleskov, sucha a povodní sa podujala štúdia Death and Death Rates Due to Extreme Weather Events (Goklany, 2007).

 

deaths_total.JPG

Obr.19  Počty obetí a miera úmrtnosti v dôsledku prírodných extrémov všetkých druhov za obdobie 1900-2006, globálne (vľavo) a v USA (vpravo) (zdroj: Goklany 2007)

 

deaths_floodsdroughts.JPG

Obr.20  Globálne počty obetí a miera úmrtnosti v dôsledku povodní (vľavo) a období sucha (vpravo) za obdobie 1900-2006 (zdroj: Goklany 2007)

 

Súčasné obdobie je skutočne bezprecedentné, keďže počet obetí hurikánov, záplav, sucha a búrok je najnižší za posledné storočie a jednoznačne klesá práve od obdobia, odkedy extrémy počasia údajne narastajú. Globálne čísla ukazujú pritom podstatne výraznejší pokles než samotné USA, čo vyvracia srdcervúce tvrdenie o rozvojových krajinách ako najviac trpiacich za hriešny životný štýl bielych sáhibov. Mediálna propaganda a vládami zriadené a financované pseudovedecké inštitúcie na výskum „klimatických zmien" však zámerne vytvárajú opačný obraz. Cui bono preto zostáva síce už mnohokrát zodpovedanou, ale stále nanajvýš aktuálnou otázkou.

 

***

Na spochybnenie tvrdení o údajnom náraste „extrémov počasia" vo vzťahu s niečím tak abstraktným, ako je zmena „globálnej teploty" o niekoľko desatín stupňa však stačí trochu logického uvažovania. Za prvé, „globálna teplota" je iracionálny a nefyzikálny pojem, asi ako „globálna telesná teplota cicavcov"; ak máme potrebu ju vyjadriť jedným číslom, presnejšie je hovoriť o priemere teplôt. Za druhé, aritmetický priemer aktuálnych teplôt na Kamčatke, v Patagónii, v Andalúzii a na Peleliu nemá a nemôže mať nič spoločné s aktuálnym počasím kdekoľvek na svete, trebárs aj na Slovensku. Za tretie, tzv. globálna teplota ako priemer dostupných meraní na celom zemskom povrchu medziročne kolíše v rozsahu 12 až 16° C (vrcholí počas leta na severnej pologuli v dôsledku nerovnomerného rozmiestnenia kontinentov). Ak uvážime, že dve tretiny zemského povrchu tvoria oceány, ktorých povrchová teplota fluktuuje podstatne menej a uvažujeme len teploty na pevninách, medziročné kolísanie globálnych suchozemských teplôt predstavuje už značných 11° C, a to stále priemerujeme protikladné ročné obdobia na opačných pologuliach do jedného abstraktného čísla. Kolísanie priemernej teploty v priebehu roka na pevninách samotnej severnej pologule je až závratných 20° C. Ak by mala mýtická „globálna teplota" skutočne vplyv na výskyt lokálnych extrémov, v takomto prípade by sme museli vidieť mnohonásobný globálny nárast „extrémov počasia" počas každého letného obdobia na severnej pologuli, keďže priemerná teplota na pevninách vtedy v priebehu niekoľkých mesiacov narastá až o tridsaťnásobok toho údajne „katastrofického oteplenia spôsobeného človekom".

Pre praktickú ilustráciu, priemerná teplota v Bratislave v rámci roka kolíše medzi januárom a júlom o temer 25° C. Za prvé, ak mieru „extrémnosti počasia" vyjadríme trebárs ako priemernú odchýlku denných priemerov okolo dlhodobého „normálu", potom na prvý pohľad neexistuje žiadna súvislosť medzi miestnou (či tzv. globálnou) teplotou a rozptylom teplôt, naopak, najväčšie extrémy sú pozorované v zimnom období! Za druhé, ak je pravdivé tvrdenie, že nárast priemernej teploty na Slovensku o jeden stupeň za 30 rokov už spôsobuje viditeľný nárast „extrémov", potom by sme videli mnohonásobný nárast a pokles extrémov všetkého druhu v priebehu každého roka, čo je samozrejme nezmysel, ktorý môžu tvrdiť iba akademici, ktorí buď už dávno nevystrčili nos zo svojej pracovne alebo svojim hlúpostiam sami uverili. Jednostupňový rozdiel v priemernej teplote existuje rovnako medzi Lamačom a Petržalkou a nikto pri zmysloch nebude tvrdiť, že v Petržalke z tohto dôvodu možno pozorovať extrémnejšie prejavy počasia.

Pri pohľade na globálny priemer teplôt sa javí celé tvrdenie o náraste extrémoch počasia kvôli nárastu globálnej teploty ešte fantazmagorickejšie. Globálna teplota sa medzi koncom 70-tych rokov do roku 2002 zvýšila o mizerných 0,3° C, čo sú slovom tri desatiny stupňa. Tri desatiny stupňa sú menej než je chyba meraní; veriť, že toto číslo spôsobuje viditeľné zmeny v počasí je buď príznak psychopatickej obsesie alebo drzého cynizmu. Pre dokonalosť, od roku 2002 sa trend otočil a globálna teplota klesá; už v novembri 2011 bola jej anomália späť na úrovni roku 1980. Týmto sa zároveň celá debata o extrémoch kvôli nárastu teplôt stáva bezpredmetnou.

 

uahrss.JPG

Obr. 21  Globálny priemer teplôt podľa satelitných meraní za obdobie 1979-2011 (zdroj: RSS, UAH)

 

***

Doby, keď skutočným vedcom išlo o pocit z objavovania a snahu o rozšírenie ľudského poznania dnes nahradila postnormálna doba, kedy štátnymi univerzitami masovo chrlení „vedci" sú nezriedka korumpovaní štátnymi peniazmi a realizujú „výskum" na podporu politiky svojich chlebodarcov. Inak sa nedá vysvetliť článok v SME z dňa 12.12.2011. Že denník SME dlhodobo tlačí klimatodemagogickú propagandu usilovnejšie než ľavicový Guardian, je jeho rozhodnutie ako súkromného subjektu. Že minister chce premrhať na boj proti veterným mlynom „klimatických zmien" v ďalších dekádach do 36 miliárd našich eur, ktoré štát pri svojom trvalo deficitnom „hospodárení" aj tak nemá, je pre politika narábajúceho s cudzími peniazmi typické. Že minister s vidinou rozdeľovania desiatok miliárd už vyhodil za správu „slovenských expertov" o dôsledkoch „klimatických zmien" na Slovensku nehoráznych 160 000 (našich) eur, musí nasrať každého daňového poplatníka. Ale že sa na Slovensku nájdu akademickí „experti" vrátane samotného riaditeľa SHMÚ, ktorí sú ochotní sa pod lživé tvrdenia o nárastoch extrémov v dôsledku skrachovanej teórie „globálneho otepľovania" podpísať, je zrkadlom ich přizdisráčství, vlezdoprdelizmu, cynizmu, bezohľadnej arogancie, vedeckej priemernosti a ľudskej malosti.

 

 

Autor tohto článku bude na základe Zákona o slobodnom prístupe k informáciám od ministra príslušného rezortu žiadať kópiu predmetnej správy, zoznam autorov a rozpis pracovných hodín, použitej inštrumentácie a všetkých ostatných nákladov, na základe ktorých ministerstvo za jej vypracovanie zaplatilo sumu 160 000 eur.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?