Vedecký konsenzus revisited (V)

Autor: Juraj Vanovčan | 10.10.2012 o 21:18 | (upravené 15.10.2012 o 10:23) Karma článku: 10,27 | Prečítané:  2305x

„You can fool all the people some of the time, and some of the people all the time, but you cannot fool all the people all the time." - Abraham Lincoln

 

Klimatické modely dnes zostávajú posledným miestom, v ktorom nárast nepatrnej koncentrácie životne dôležitého oxidu uhličitého v atmosfére spôsobuje katastrofické globálne oteplenie so všetkými dôsledkami. Neslobodno však zabúdať, že sú to práve projekcie klimatických modelov, na základe ktorých politici usilovne zavádzajú obmedzenia, dane a regulácie, civilizované krajiny v environmentálnom ošiali bezhlavo demontujú svoju energetickú bázu a médiá chrlia Jóbove zvesti o nadchádzajúcom konci sveta ako v stredoveku. Vládne síce povedomie že modely ešte nie sú dokonalé, ale je to len otázka času a výkonnosti hardvéru rezultujúca v spresnenie odhadu nárastu globálnej teploty v roku 2100; otázka teda nestojí že či, ale o koľko. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti so zásadnými tvrdeniami ortodoxnej klimatológie bude však zaujímavé sa týmto moderným krištáľovým guliam s výkonnými kremíkovými srdcami podrobnejšie prizrieť a posúdiť kredibilitu ich predpovedí pre rok 2100 tým najjednoduchším spôsobom - porovnaním ich výstupov s doterajšími pozorovaniami.

 

***

S virtuálnou realitou klimatických modelov sa môžme stretnúť hneď v prvej kapitole 4. správy Medzivládneho panelu pre klimatické zmeny (IPCC) z roku 2007. Pod bláznivo stúpajúcimi pestrofarebnými krivkami predpovedí globálnej teploty pre rôzne emisné scenáre (od prípadu „v tme svietime a v zime kúrime" až po „všetci na 100 rokov zadržíme dych") sa popri dátumovej osi nenápadne plazí model globálnej teploty pre 20. storočie.

 

ipcc_scenarios.JPG

Obr. 1 Priemer výstupov klimatických modelov pre 20. storočie a rôzne emisné scenáre do roku 2100. (Zdroj: IPCC AR4, WG I: The Physical Science Basis)

 

Klimatické modely sa snažia obsiahnuť prirodzenú klimatickú variabilitu od vrchných vrstiev stratosféry po hlbiny oceánskych prúdov, predpokladanú intenzitu slnečných cyklov a tápu v budúcich odhadoch zmien v oblačnosti, vegetácii či amplifikačných efektov zmien rozsahu snehovej a ľadovej pokrývky. Na tento prirodzený základ sú potom naprogramované človekom spôsobené vplyvy; od čínskeho uhoľného popolčeka vo vzduchu po oxid uhličitý, od predpokladaných zmien v ozónovej vrstve cez stopové množstvá metánu v atmosfére až po efekt kondenzačných čiar zanechávaných prúdovými lietadlami na oblohe. Podľa tvrdení ich autorov nie je možné vysvetliť nedávne oteplenie (cca po roku 1970) bez „vplyvu človeka", čo dokumentuje obrázok z poslednej správy IPCC.

 

figure-9-5-l.JPG

Obr. 2 Porovnanie globálnej teploty za obdobie 1900-2003 podľa pozorovaní (čierna krivka) a podľa klimatických modelov obsahujúcimi (a) prirodzené aj antropogénne vplyvy a (b) iba prirodzené vplyvy. (Zdroj: IPCC AR4, WGI, Figure 9.5.)

 

Prizrime sa teraz krivkám na vrchnom obrázku podrobnejšie. Priemer viacerých modelov znázorňuje vypočítaný priebeh globálnej teploty za posledných 112 rokov vo forme exponenciálne rastúcej krivky, svojím tvarom silne pripomínajúcej krivku obsahu oxidu uhličitého v atmosfére. Nárast sa zvlášť zvýrazňuje po roku 1970 a je nakrátko prerušený len veľkými vulkanickými erupciami v 80-tych a 90-tych rokoch. Inštrumentálny záznam je na prvý pohľad zhruba rovnaký, ale v porovnaní s modelom vykazuje určité nezrovnalosti.

 

global1900.jpg

Obr. 3 Porovnanie priemeru klimatických modelov s globálnym inštrumentálnym záznamom teplôt pre obdobie 1900-2012. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, CRU)

 

Na prvý pohľad je zjavné, že modely nedokážu simulovať oteplenie medzi rokmi 1910-1945, kedy globálny priemer teplôt vystúpil za 35 rokov o 0,7 °C (podľa modelu iba o 0,1°C). Nasledovalo tridsaťročné obdobie, kedy globálna teplota stagnovala resp. klesala, pričom model tvrdohlavo ukazuje konštantný nárast. Jediné obdobie, kedy model súhlasí s realitou je obdobie 1975-2002; odvtedy dochádza k opätovnej a výraznej divergencii medzi modelmi a skutočnosťou.

Porovnanie globálnych údajov je však problematické z viacerých hľadísk. Po prvé, globálny inštrumentálny záznam (tu reprezentovaný datasetom HadCRUT3) vykazuje v období po roku 1945 systematickú a umelo zavedenú chybu v súvislosti s neistotami ohľadom spôsobu merania povrchových teplôt oceánov (diskutované v predošlom článku), takže namiesto postupného poklesu v období 1945-1975 vykazuje skokový pokles a stagnáciu. Ďalším problémom je, že určitá časť oteplenia v modernom období je spôsobená nevhodným umiestnením meteorologických staníc v urbanizovaných oblastiach, čo trend umelo zvyšuje. Po druhé, globálny priemer je neurčité číslo, pod ktorým sa môže skrývať všeličo: zvýšenie príjmov podnikového vedenia môže prevážiť stagnáciu či dokonca pokles príjmov iných skupín zamestnancov a hoci priemerný príjem v podniku vzrástol, určite nebol „globálny". Skúsme teda porovnať vývoj povrchových teplôt s projekciami klimatických modelov pre vybrané oblasti Zeme.

 

***

Pruh tropického Pacifiku od pobrežia Peru po Šalamúnove ostrovy s dĺžkou 12 000 kilometrov je dejiskom prirodzeného klimatického fenoménu ENSO, kde pravidelné zmeny v sile pasátnych vetrov vyvolávajú javy El Nino a La Nina. Tieto majú výrazný dopad na distribúciu zrážok, globálnu teplotu a ovplyvňujú počasie v trvaní mesiacov až rokov na celom svete. Krátkodobé klimatické modely však príliš nezvládajú predpovedať fázy ENSO ani niekoľko mesiacov dopredu a medzi klimatológmi nevládne jednoznačná zhoda, či a ako globálne oteplenie zmení ich frekvenciu, intenzitu alebo typ. Čo však klimatické modely jednoznačne predpokladajú je konštantný nárast povrchovej teploty tropického Pacifiku tempom cca 0,2 - 0,3 °C za dekádu.

 

ENSO.jpg

Obr. 4 Porovnanie priemeru klimatických modelov a skutočných meraní pre oblasť Pacifiku v oblasti Nino 3, Nino 3.4 a Nino 4 za obdobie 1981-2012. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, dataset Reynolds SST OIv2)

 

Nebudeme porovnávať medziročnú variabilitu medzi modelom a skutočnosťou, ktorá je v danej oblasti značná a ktorú žiadne modely nedokážu predpovedať. V priamom rozpore s klimatickými modelmi je totiž nameraný trend povrchovej teploty, ktorý je za posledných 30 rokov dokonca mierne negatívny. Pripusťme však, že sa jedná o malú oblasť svetového povrchu a smelo zopakujme tento test hneď na tretine plochy svetových oceánov, východnom Pacifiku s rozlohou 85 miliónov km2.

Epacific.jpg

Obr. 5 Porovnanie priemeru klimatických modelov a satelitných meraní povrchovej teploty oceánov pre oblasť východného Pacifiku za obdobie 1981-2012. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, dataset Reynolds SST OIv2)

 

Medziročná variabilita je zasa silne závislá od fenoménu ENSO, avšak celkový trend povrchovej teploty väčšiny povrchu Pacifiku za posledných 30 rokov je v priamom rozpore s klimatickým modelom nulový. Ak sa tretina povrchu oceánov za tri dekády neotepľuje, prestáva mať však zmysel hovoriť o „globálnom otepľovaní", rovnako ako podnikový zamestnanec so zmrazenou mzdou nebude súhlasiť s tvrdením, že  si užíva jej globálny nárast. Bude však ešte horšie.

Podľa teórie „skleníkového efektu" sa jeho zosilnenie v dôsledku nárastu obsahu „skleníkových plynov" má prejaviť najvýraznejšie v polárnych oblastiach, kde studený vzduch obsahuje minimum vodnej pary. Tu by malo zvýšenie obsahu oxidu uhličitého, po vodnej pare druhého najvýznamnejšieho „skleníkového plynu" podstatnejším spôsobom zabrániť odchodu infračerveného žiarenia od zemského povrchu, čoho dôsledkom má byť posun radiačnej rovnováhy a zvýšenie povrchovej teploty. Bez ohľadu na nárast obsahu oxidu uhličitého v atmosfére za pozorované obdobie o 50 milióntin a modelmi vypočítaný nárast polárnej teploty o 0,6 °C je však pozorovaný trend v Antarktíde presne opačný: za obdobie 1979-2012 sa spodná oblasť atmosféry nad Antarktídou a okolitým oceánom ochladila o približne pol stupňa Celzia.

 

antarctic.jpg

Obr. 6 Porovnanie priemeru klimatických modelov a satelitných meraní dolnej troposféry pre oblasť Antarktídy za obdobie 1979-2012. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, dataset MSU v5.4)

 

Toto prekvapujúce zistenie je samozrejme v rozpore so všeobecnou predstavou formovanou médiami a vážne sa tváriacimi vedcami, ktorí nás pravidelne informujú o akútnom ohrození tučniakov, odlamujúcich sa pobrežných ľadovcov a kolabujúcich ľadovcových poliach. Komu prekáža porovnávanie modelovanej teploty 2 m nad povrchom so satelitnými meraniami teploty atmosféry v niekoľkokilometrovej výške, nasledujúci graf znázorňuje povrchovú teplotu Južného ľadového oceánu a rozsah ľadovej pokrývky v Antarktíde za rovnaké obdobie.

 

antarctic1.jpg

Obr. 7 Povrchová teplota oceánu južne od 60. stupňa južnej šírky a rozsah antarktickej morskej ľadovej pokrývky za obdobie 1979-2012. (Zdroj: Reynolds SST OIv2, NOAA)

 

Bez ohľadu na modelované zosilnenie tzv. „skleníkového efektu" je Antarktída za posledných 30 rokov „človekom spôsobeného globálneho otepľovania" čoraz studenšia, takisto aj okolitý oceán. Rozsah antarktického ľadu v súzvuku s postupným ochladzovaním narastá, ba dokonca v súčasnosti dosahuje svoje absolútne maximum za obdobie satelitných meraní! Táto skutočnosť zrejme ušla environmentálnym korešpondentom novín, pretože tí sa teraz venujú každoročnej septembrovej hystérii nad pravidelným letným minimom morského ľadu na opačnom póle. Antarktída je ten nešťastný zamestnanec v podniku, ktorému poklesol príjem a nedá sa presvedčiť, že z nárastu priemerného (či globálneho) príjmu v podniku profituje aj on.

Sú samozrejme oblasti, kde ku otepľovaniu za posledné dekády skutočne došlo. Rozsah plávajúceho ľadu v Arktíde je od roku 1979 sledovaný satelitmi a v septembri 2007 a 2012 boli zaznamenané jeho minimá. Zostáva však ľutovať, že podobné merania neboli realizované v 30-tych rokoch 20. storočia: podľa teplotných záznamov bola vtedy Arktída rovnako „teplá" ako dnes. Ako sme si už mohli zvyknúť, klimatické podmienky severne od 60. stupňa severnej šírky sú opätovne v zásadnom rozpore s výstupmi klimatických modelov pre rovnakú oblasť.

 

arctic.jpg

Obr. 8 Klimatický model teplôt v Arktíde a povrchová teplota oceánov severne od 60. stupňa severnej šírky za obdobie 1900-2012. Obdobia otepľovania a ochladzovania na inštrumentálnom zázname sú vyznačené farebne. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, HadSST2)

 

Na rozdiel od výstupov „state-of-the-art" globálnych cirkulačných klimatických modelov poháňaných čoraz hrubšou výpočtovou silou sa Arktída svojvoľne oteplila v prvej polovici 20. storočia o závratného 1,5 °C. Práve toto obdobie (niekedy však aj polovica 19. storočia) sa vo všeobecnosti považuje za koniec tzv. Malej doby ľadovej. Po teplotnom plató do roku 1960 došlo ku temer 30 rokov trvajúcemu ochladeniu (nejestvujúcemu v klimatických modeloch) a konečne ku otepleniu späť na úroveň neskorých 30-tych rokov, vtedy stavu ešte prirodzenému ale dnes nevedno prečo katastrofickému a vyžadujúcemu od nás povinnosť "okamžite konať".

Arktída však na rozdiel od Antarktídy s gigantickou masou ľadu o hrúbke niekoľkých KILOMETROV je takmer samý oceán s ľadom o hrúbke maximálne niekoľko metrov, ktorého keď v septembri bude o niečo menej sa stane - nič.. roztopený ľad ani len nezdvihne hladinu mora a za pár týždňov po letnom minime bude opäť narastať tempom dva až tri milióny kilometrov štvorcových za mesiac až po marcové maximum, environmentálni korešpondenti novín však budú vtedy plne zaujatí tým.. odlamujúcim sa kusom ľadu v letnej Antarktíde, na ktorom sa dôstojne premávajú čiernobiele tučniaky a skáču šípky do ľadovej vody.

Do Severného ľadového oceánu však nepretržite prúdi teplá masa vody zo severného Atlantiku a bude rozumnejšie sa pri snahe o vysvetlenie spoľahnúť na zdravý úsudok než na ohnivý meč infračerveného žiarenia zo skleníkových plynov v Kiehl-Trenberthových diagramoch. Porovnanie klimatických modelov pre oblasť severného Atlantiku so skutočnými meraniami je opätovne tak zúfalo rozdielne, až sa človek čuduje, či to nie je tým modelovačom samým trápne.

 

Natlantic.jpg

Obr. 9 Porovnanie klimatických modelov a meraní povrchovej teploty oceánu pre oblasť severného Atlantiku za obdobie 1900 - 2012. Obdobia oteplenia a ochladenia sú zvýraznené farebne. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, HadSST2)

 

Severný Atlantik vykazuje výraznú klimatickú variabilitu, kde sa s pozoruhodnou pravidelnosťou striedajú tridsaťročné obdobia temer lineárneho nárastu a poklesu teplôt. Nutkavá snaha klimatológa prekladať takýto záznam lineárnym trendom a vykríknuť „a predsa sa otepľuje..!" je však rovnako naivná ako tvrdiť, že funkcia y = sin(x) je rastúca, pretože v rozsahu [-p/2 : 21/2p] je lineárny trend funkcie pozitívny.

Priemer modelov CMIP3, na základe ktorých správa IPCC predpovedá oteplenie v roku 2100 o 3 až 7°C a kvôli ktorým musíme skladovať doma za kartónovú škatuľu klasických žiaroviek s pocitmi prechovávateľa ilegálnej vysielačky za čias Protektorátu, nie je rovnako schopný replikovať povrchové teploty severného Pacifiku.

 

Npacific.jpg

Obr. 10 Porovnanie klimatických modelov a meraní povrchovej teploty oceánu pre oblasť severného Pacifiku za obdobie 1900 - 2012. Obdobia oteplenia a ochladenia sú zvýraznené farebne. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, HadSST2)

 

Podľa modelu, s ktorým síce súhlasí 97% klimatológov ale nesúhlasia skutočné merania by mal byť severný Pacifik v súčasnosti o 1°C teplejší než v roku 1940. V skutočnosti je povrchová teplota severného Pacifiku rovnaká ako vtedy a to razantný ochladzujúci trend trvá len siedmy rok. Netreba veľa dôvtipu, aby z klesajúcej teploty obidvoch oceánov napájajúcich Arktídu morskými prúdmi nevyplynulo rovnako čoskoré ochladenie Arktídy.

Rovnaké nezrovnalosti platia pre pevninu a pozemné meteorologické stanice. Ako geograficky blízky príklad možno uviesť teplotný záznam meteorologickej stanice z maďarského Debrecínu od roku 1860 a model povrchovej teploty v rovnakej oblasti podľa priemeru viacerých klimatických modelov. Tieto záznamy nenesú žiadnu podobu, teda okrem tvrdohlavého nástojenia klimatológov že oteplenie po roku 1970 muselo byť spôsobené človekom, pretože modely to tak ukazujú.

 

debrecen.jpg

Obr. 11 Porovnanie klimatických modelov a meteorologických meraní pre oblasť Debrecínu (Maďarsko) za obdobie 1860/1900 - 2012. Obdobia oteplenia a ochladenia v meteorologickom zázname sú zvýraznené farebne. (Zdroj: KNMI Climate Explorer)

 

***

Z porovnaní výstupov klimatických modelov s meraniami za posledných 100 rokov vyplýva nasledovné:

a) tzv. globálne otepľovanie v období 1975-2002 nebolo vôbec globálne, ale je priemerom lokálnych oblastí z ktorých sa niektoré otepľovali, niektoré ochladzovali a niektoré zostávali stabilné

b) modely na základe virtuálnej fikcie zosilneného „skleníkového efektu" predpokladajú rovnomerné a zrýchľujúce sa otepľovanie na celom povrchu Zeme s dôrazom na polárne oblasti, čo je v priamom rozpore s pozorovaniami

c) modely nie sú schopné zreplikovať prirodzené klimatické fluktuácie (masívne oteplenie v prvej tretine 20. storočia, následné ochladenie a pod.)

d) jediná vec, ktorá v modeloch zaváži je koncentrácia CO2

e) severná pologuľa (oceány aj pevnina) vykazuje cyklickú klimatickú variabilitu s periódou cca 60 rokov bez akéhokoľvek súvisu s obsahom CO2 v atmosfére

f) značné oblasti svetových oceánov (zemského povrchu) nevykazujú za obdobie „globálneho otepľovania" žiadne oteplenie

g) južné polárne oblasti sa za posledné 3 dekády ochladzujú bez ohľadu na nárast obsahu CO2 v atmosfére, čo potvrdzujú satelitné merania teploty troposféry, povrchu okolitého oceánu a nárast rozsahu morského ľadu

h) tzv. globálna teplota od roku 2002 klesá, v priamom rozpore s klimatickými modelmi; podľa pozorovaní z minulosti možno očakávať 30 ročný trend poklesu teploty.

 

global2001.jpg

Obr. 12 Porovnanie globálneho priemeru klimatických modelov CMIP3 a meteorologických a satelitných meraní za obdobie 2001 - 2012. (Zdroj: KNMI Climate Explorer, HadCRUT3, RSS v3.3)

 

Je teda zrejmé, že klimatológovia niekde spravili závažnú chybu. Modely sú síce počítané na stále výkonnejších počítačoch, avšak jediný výsledok je, že tie isté hlúposti vypočítajú rýchlejšie. Nie sú schopné obsiahnuť prirodzené klimatické fluktuácie a tupo kopírujú koncentráciu oxidu uhličitého. Jednotlivé oblasti Zeme a Zem ako celok však v realite vykazujú pramalý súvis medzi zmenou povrchovej teploty a obsahom CO2, teda ak si cielene nevyberieme nejaké obmedzené obdobie a nebudeme vydávať koreláciu za závislosť, čo je obvyklá klimatologická praktika.

Ťažko povedať, kde je pravá príčina: či sú modely len extrémne citlivé na „skleníkové plyny" alebo či je od základu nesprávny ich fyzikálny základ. Preberme si túto možnosť podrobnejšie.

Základným predpokladom, síce nikdy nedokázaným ale všeobecne prijímaným je, že „prítomnosť skleníkových plynov v atmosfére Zeme zvyšuje jej teplotu o 33 °K." Číslo 33 je teoretickým rozdielom teplôt medzi hypotetickou Zemou bez tzv. skleníkových plynov (ale počítanou s rovnakou odrazivosťou tvorenou oblačnosťou, čo sa síce vzájomne vylučuje ale nikomu to napodiv nevadí) a Zemou ako ju poznáme. Porovnajme si však nie príliš vzdialený Mesiac, na ktorý dopadá slnečná energia s rovnakou intenzitou a položme si dve otázky: prečo má povrch Mesiaca privrátený k Slnku teplotu +110°C a Zem iba 20°C? Prečo má povrch Mesiaca odvrátený od Slnka teplotu -150 °C a pozemská noc povedzme 10°C?

Na prvú otázku je ľahká odpoveď: denná teplota na Zemi je v porovnaní s Mesiacom znižovaná odrazom slnečného žiarenia oblakmi (= skondenzovaná vodná para, čo je hlavný tzv. skleníkový plyn), odrazom slnečného žiarenia od snehu a ľadu (= tzv. skleníkový plyn v tuhej forme), odparom vody z povrchu (zmena tzv. skleníkového plynu z tekutej formy na plynnú) a neustálym konvektívnym ochladzovaním povrchu vzduchom, kde vzduch ohriaty od zemského povrchu stúpa a je nahrádzaný chladným vzduchom. Atmosféra zložená na 99% z dusíka a kyslíka a hlavný tzv. skleníkový plyn - vodná para - sú teda príčinou, prečo počas pozemského dňa nemusíme používať skafander ako osádka Apollo 11 na Mesiaci.

Na druhej strane, pozemská noc je nepomerne teplejšia než mesačná. Ak niekto verí tomu, že z nočného neba sa na nás valí žeravý tok žiarenia zo skleníkových plynov v sile stoviek Wattov (takto to seriózne znázorňujú klimatologické radiačné diagramy), ktoré nás ohrieva o závratných 160 °C, potom sa stačí voľačím pred tým žiarením prikryť a človek okamžite zmrzne.. či nie?

Zásadný problém s celým virtuálnym konceptom „skleníkového efektu" je, že redukuje energetické prenosy medzi povrchom, atmosférou a otvoreným vesmírom na hypotetické radiačné šípky a ignoruje javy ako akumulácia či zádrž tepla v hmote atmosféry. Je postavený na nezmyselnom predpoklade, že zemský povrch nad svoju teoretickú hodnotu zohrieva len infračervené žiarenie, ktoré bolo pohltené a opätovne vyžiarené tzv. skleníkovými plynmi. Atmosféra však pozostáva na 99,9% z argónu, dusíka a kyslíka, ktoré v súlade s Boltzmannovým zákonom musia tiež zákonite vyžarovať infračervené žiarenie, keďže majú teplotu vyššiu než absolútna nula. Je pritom jedno, či túto teplotu získali pohltením z povrchu odchádzajúceho infračerveného žiarenia ako tzv. skleníkové plyny, alebo ju získali kontaktom so zemským povrchom zohriatym od slnečného žiarenia. Prajem veľa šťastia pri rozoznávaní infražiarenia, ktoré emituje tá jedna antropogénna molekula CO2 pripadajúca na dvadsaťtisíc emitujúcich molekúl ostatných plynov v atmosfére. A ak náhodou v rozpore s fyzikou dusík, kyslík a argón infračervené žiarenie neemitujú a stále majú v noci teplotu 10 °C, potom proste zadržiavajú teplo a zemský povrch je teplejší, lebo tu máme - atmosféru.. Infračervené žiarenie sa potom stáva len druhotným príznakom teploty atmosféry, lebo táto žiari pretože je teplá a nie je teplá preto, že žiari, rovnako ako rieka netečie preto, že ju poháňajú mlynské kolesá alebo leto nepríde preto, lebo nosíme krátke rukávy. Celá babylonská veža pseudovedeckej klimatológie je postavená na pochybných domnienkach a totálny rozpor medzi klimatickými modelmi a realitou to potvrdzuje.

 

***

Z tu uvedeného vyvstávajú ďalšie otázky: ak modely tak zúfalo zlyhávajú v popise klímy 20. storočia, ako možno dôverovať ich projekciám do roku 2100? Je vôbec možné, že na základe takýchto playstation aplikácií sa prijímajú zásadné politické rozhodnutia smerom k centrálnemu ekonomickému rozdeľovaniu a plánovaniu? Ako dlho musí narastať divergencia medzi modelmi a pozorovaniami od roku 2002, kým klimatológovia uznajú, že realita a modely IPCC sú v priamom rozpore? Dokedy budú tento pseudovedecký šamanizmus z donútenia financovať zo svojich daní a slobôd pracujúci občania? Dokedy sa budú v reklamných materiáloch pre automobily uvádzať ich „emisie CO2"? Kedy sa verejne ospravedlnia vedci, masmédiá a politici za tri dekády pavedeckého paškvilu s názvom „človekom spôsobené globálne otepľovanie"? Čo sa následne stane so štátmi financovanými univerzitnými pracoviskami, výskumnými ústavmi, fakultami  a celou pavedeckou mašinériou, ktorej jedinou úlohou je „študovať človekom spôsobené klimatické zmeny" a tým vytvárať politikom zdanie vedeckého odôvodnenia pre ich ďalšie sociálno-inžinierske experimenty s katastrofickým dopadom na energetickú bezpečnosť, osobné a ekonomické slobody, peňaženky a zdravý rozum svojich poddaných? Kto bude braný na zodpovednosť za premrhané nesmierne prostriedky, korupciu s uhlíkovými odpustkami, zdevastované životné prostredie a environmentalistickou propagandou ohlúpené generácie? Toto sú legitímne otázky, ktoré zostávajú otvorené a občania v takto postihnutých krajinách majú právo sa pýtať a dožadovať sa odpovedí.

 

***

"Future generations will wonder in bemused amazement that the early 21st century's developed world went into hysterical panic over a globally averaged temperature increase of a few tenths of a degree, and, on the basis of gross exaggerations of highly uncertain computer projections combined into implausible chains of inference, proceeded to contemplate a roll-back of the industrial age."

Richard Lindzen, atmosférický fyzik a profesor meteorológie, MIT

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

V starostlivosti o srdce patríme medzi najhorších v Európe. Pozrite si rebríček

V prieskume Slovensko získalo nízke známky pre zlý životný štýl svojich obyvateľov a aj dlhé čakacie lehoty na vyšetrenia.

EKONOMIKA

Prvá banka prelomila tabu a zvýšila úroky na hypotékach

Zvyšovanie úrokov vraj nesúvisí so zmenami Národnej banky.


Už ste čítali?