Boje v Údolí smrti: pamäti účastníka

Autor: Juraj Vanovčan | 8.10.2008 o 21:41 | Karma článku: 11,59 | Prečítané:  4405x

Skrehnutou rukou stískam predpažbie pušky Mosin-Nagant vzor 30 a bradu tlačím do mokrého strniska. V hlave mi treští z hluku streľby a z neustávajúceho tlaku ťažkej oceľovej prilby. Údolím Kapišovky otriasajú explózie a vo vyschnutých ústach štípe chuť strelného prachu. Z ľahostajnej oblohy sa valí jesenný dážď. Údolie smrti, október 2008.

Piatok, doobeda:
..sedíme v kupé Čingova ja, Mišo a Zamex. V kupé s nami sedí aj pekná študentka, ale tvári sa dosť neprístupne, nepríde jej smiešne že za prvé dve hodiny cesty zjem väčšinu svojho proviantu alebo Mišo zaspí s otvorenou hubou. Zamex vytiahne množstvo jabĺčok, krájame si ich nožíkmi (Zamex pomocou bodáku vzor 58), no študentku sa v obave z odmietnutia bojíme ponúknuť a keď v Ružomberku vystúpi, každý vraví že ju už-už chcel ponúknuť, ale.. Nakoniec usúdime že aspoň nám zostalo a zožerieme aj zvyšné kavenky. Zvyšok cesty do Kysaku je uneventful, dokonca sme dvakrát videli kúsok modrej oblohy. 

Piatok, poobede-večer:
Mike nás už v Kysaku čaká na stanici, nakladá nás do Octavie a valíme smer severovýchod. Pri počúvaní jeho skaziek z regiónu v širokej vyhodňarčine cesta ľahko ubieha, ešte zjeme Indymu tri žemle s pikantnou paštékou a už je tu značka Víta nás obec Kružlová, Mike nás vykladá z Octavie pred miestnou ZŠ a ukladáme si veci v rohu veľkej telocvične, kde zatiaľ skoro nikto nie je. Nevieme, či si môžeme trúfnuť nechať veci tak a odísť, aj keď nás čierno-biela dvojica školníkov horlivo presviedča, že to tu strážia. Berieme si aspoň aparáty a ideme sto metrov vyššie do krčmy, kde ma podľa informácií sídliť gulaschkanon.
V krčme si dáme pivo, za chvíľu je hotový kotol gulášu a prichádza stále viac soldatesky v uniformách aj bez nich. Medzitým sa zotmie, dávame si ďalšiu misku gulášu a ďalšie pivá, debatujeme s chalanmi okolo a keď jeden zistí, že má do činenia so spoluautormi mapy Slovenska do simulátora IL-2, donášajú sa ešte ďalšie pivá a celkovo je nálada na úrovni. Nakoniec sa vraciame do telocvične osvetlenej mátoživým oranžovým svetlom, ktorá sa už značne zaplnila. Vo vzduchu visí pravý vojácky puch, o steny sú poopierané zbrane, po zemi spacáky, celty, baganče, prilby a na rebrinách visia súčasti uniforiem. Skúšam komunikovať s lektorom angličtiny pôvodom z Colorada, ktorého na akciu vzala niektorá z jednotiek. Vyzerá, že ho úvod akcie Dukla 2008 dosť vzal, na všetko hovorí "fuck" a keď sa zvalí ku stene a na parkety vybľuje za tanier gulášu, usúdime že nám načim ísť spať, nakoniec je už pol druhej a zajtra nás čaká boj. V noci sa zobúdzam a všade okolo sa ozýva chrápanie v rôznych tóninách, jedno neuveriteľne hlasné.

Sobota ráno:
Nad ránom ešte počuť ako na záchodoch niekto zvracia, ale o siedmej vyzerá väčšina účastníkov bojaschopná a nadievajú sa do uniforiem a výzbroje. S prekvapením zisťujeme, že v telocvični s nami spali aj nejaké dievčatá. V krčme si dáme na raňajky opäť včerajší guláš, vraciame sa do školy a nervózne čakáme, kým z Vyšnej Pisanej dorazí Boris so svojím Favoritem fplynu s výstrojom. Postupne sa všetci spolubývajúci vystroja a odídu a my traja v civile nervózne postávame v bráne na školský dvor a pozeráme, ako prší.
Nakoniec sa dovalí Borisov Favorit fplynu po vrch naprataný vojenskými hábami, zbraňami a kadejakým haraburdím. Chytro sa nadievame do prešivákov, skúšame si čižmy, prilby, opasky a sumky a už v sovietskom outfite všetci štyria rázujeme kilometer po mokrej asfaltke na križovatku pod Údolím smrti.

Sobota, doobeda:
Na trojuholníkovej lúke sú už vykopané zákopy, rozmiestnené drevené protipechotné zátarasy a na asfaltke sa melú z dve stovky vojakov, hrčia Kuebelwageny a hore-dole jazdí motorka s maďarskou zdravotníčkou v uniforme Waffen SS. Z nevyčerpateľných útrob Favorita fasujeme s Indym Mosiny, Zamex samopal Berettu, každý za tri hrste nábojov a hneď dáme zo dve skúšobné rany. Začína viac pršať a tak sa navrch zakrývame celtami. Nakoniec je nástup, organizátori kričia na Borisa že kde toľko trčíme a on sa bráni že nás mal toľkých na starosti, komandir nás spucuje a je rozchod.
V daždi odchádzame s Mišom a Zamexom na horný koniec lúky, kde bude východisko sovietskeho útoku. Na hlavni statického téčka sú prevesené celty a v provizórnom stane vegetuje par vojakov aj s vojačkou, ďalší dvaja niečo majstrujú s Maximom a podchvíľou z neho vypália skúšobnú ranu. Zbrane si ukladáme na tankový pás chránený blatníkom a sadáme si vedľa tanku, zabalíme sa celí do cielt a zo dve hodiny mlčky sedíme a podriemkavame. Z údolia sa kedy-tedy ozve skúšobná dávka a ozvena sa vráti z mokrých pestrofarebných lesov, voda odkvapkáva z okrajov kapucne a kvapky plechovo cvrnkajú na prilbe. Po včerajšku som trochu nesvoj, takže mi obed vôbec nechýba.

Sobota, poobede:
Na našu pozíciu vystupuje dlhý had vojakov, ktorí sa dovtedy skrývali pred dažďom dolu pod mostom ponad Kapišovku. Komandir v dlhom fialkastom plstenom kabáte párkrát popisuje scenár boja, no s Indym usudzujeme, že stačí sa po očku pozerať na spolubojovníkov a robiť to isté. Boris operujúci v zimnej baranici a hrubiznom plstenom kabáte nám strieka Konkor do záverov zbraní, skľavenými prstami tlačím do Mosiny päť nábojov a zaisťujem zbraň. Cez clonu hmly a dažďa
vidno dolu na lúke Nemcov obsadzujúcich pozície a za páskou napravo sa napriek počasiu začínajú zbierať nejakí diváci. Z nasej pozície mame strategický prehľad nad bojiskom, komandir sa rozčuľuje že civilisti prenikli na asfaltku vľavo, do vysielačky hrmí príkazy a za minútu už nedisciplinovaných jedincov vytláča policajný voz späť za pásku.
Čižmy mi už začínajú neodvratne nasávať vodu, ktorá usilovne preniká tromi vrstvami ponožiek a začína ma od chladu striasať. Taktiež celta prestáva plniť svoj účel, prešivák na odhalenom pleci so zavesenou zbraňou ochotne saje husté mrholenie, jedine prilba poctivo drží a z okraja jej visia kvapky vody. Spolubojovníci sa asi cítia rovnako, všetci čušia stojac v mokrej tráve medzi malými borovicami a tvária sa zasmušilo. Podľa posledných správ majú pyrotechnici technické problémy kvôli mokru a hlásateľ tretíkrát opakuje historicky náčrt udalostí a menuje sponzorov akcie.

Nakoniec však nastane očakávaná chvíľa. Útok! Prikrčení v husom rade vybiehame spomedzi kriakov na horný koniec bojiska a zaujímame postavenia na rozhraní zelenej trávy a blatistého strniska, ktoré sa miernym svahom zvažuje ďalších dvesto metrov až ku nemeckým zákopom. Odistím si kver a na zrevanie komandira "pervyj odrjad – vperjod!" sa dvíhame a ako strašidlá s vejúcimi celtami zahajujeme prieskum bojom. Po prebehnutí pár desiatok metrov sa na povel zvalím do strniska, prilba mi padne do očí a okolo sa rozpútava ohlušujúca paľba. V pravom uchu mam protihlukovú vložku, z druhej strany však zblízka zarapoce PPŠ a v hlave mi začína zvoniť. Neobratne vypálim ranu smerom na nemecké línie a veliteľ nás znovu dvíha a ženie dolu svahom. Tentoraz si kľakám a tak strieľam, Mosina po každom natiahnutí záveru so zazvonením vyhadzuje nábojnicu. Blatisté predprsne nemeckých zákopov sa matne črtajú v daždi pred nami a rozpoznávam ohníčky guľometnej a puškovej paľby. Neprerazíme a za streľby sa sťahujeme nazad. Kúsok od východzieho postavenia rozhodím rukami, vypustím pušku a zvalím sa na zem, no Indy mi berie zbraň a Boris ma dvíha, prehadzuje si ma cez plece a nesie ma hore svahom, az ma zhodí na medzi za kríčkom: v tom blate a svahu fakt dobrý výkon!
Dobijem si náboje a komandir nás dvíha do ďalšieho útoku. Začínam oceňovať hrubé prešiváky, pretože v inom by ma pri hádzaní sa o zem ostré strnisko isto doráňalo. Keď vystrieľam zásobník, ležiac na ľavom boku šmátram po sumke, od zimy stuhnutou rukou ju neviem otvoriť a potom sa mi náboje vysypú do blata, preklínam a cpem ich do záveru aj s mokrou trávou; zbraň však aj naďalej spoľahlivo funguje. Znova sa sťahujeme nazad, tentoraz simulujem zranenú nohu a zisťujem, že každý ďalší raz sa mi beží naspäť do kopca ťažšie a ťažšie.
Pri treťom odrazenom útoku sa sťahujeme len kúsok nazad, vidím, že spolubojovníci sa už len vlečú do svahu a líhajú si kadejako na zem. Ležím na chrbte vedľa Indyho, na tvár mi padá dážď a nemeckými pozíciami otriasa naša delostrelecká a mínometná paľba. Okolo sa v blate plazí Mišo s foťákom a odušu fotí. Zrazu medzi spolubojovníkmi nastáva oživenie - po obidvoch krídlach sa šinú tri-četyre, ten vpravo smiešne trávovozelený a za nimi sa ženie rojnica pechoty strieľajúca od boku. Rojnice dosahujú našu úroveň a zaľahnú, teraz už všetko čo ma hlaveň páli smerom na nepriateľa. Keď vidím, že sa krídla dvíhajú a s revom zahajujú generálny útok, hrdinsky kričím Urraaaa a vstávam tiež, no náš komandir prekričí aj rev tankových motorov a ja sa chytro zvalím späť do strniska, čo pri troche predstavivosti môže vyzerať ako práca nepriateľského odstreľovača. Keď sa nakoniec na povel zdvihneme a útočíme v strede frontu, vidím prvých zablatených Nemcov, ktorí prchajú pred tankami z predných zákopov, téčko napravo s mľaskaním mliaždi bahno predprsne a ja z kľaku strieľam na skupinku vojakov Wehrmachtu, ktorá sa kryje za šedým polopásom a ustupuje. Len čo potiahnem spúšť, jeden z nich sa potočí a zvalí sa na zem. Mam už len za hrsť nábojov, poslednýkrát nabíjam a opatrne preskakujem rozbahnený zákop, okolo ktorého ležia padlí obidvoch strán. V druhej zákopovej línii sa v boji zblízka mihajú nemecké uniformy poľnej šedi a zablatené celty útočníkov, šľahajú ohníčky výstrelov. Nik už nešetrí strelivom. Keď vypálim všetky šúsy,  vyberám si miesto bez blata a klesnem na zem: tentoraz predstavujem ťažko raneného a plazím sa nabok vlečúc za sebou nohu, až nakoniec znehybniem. Vtom ma ktosi prevracia, je to okuliarnatá zdravotníčka z čs. zboru, berie mi zbraň a dvíha ma na nohy. Boj sa zatiaľ premiestnil za cestu, holka ma vlečie zjazveným bitevným poľom cez dymiace krátery z odpálenej pyrotechniky a naproti nám beží ďalšia mladá ryšavá zdravotníčka, "nestalo se ti nic?" Som na seba hrdý, poplietol som aj profesionálku! Dievčatá ma dovlečú k nemeckému džípu, z ktorého otvorených dverí napoly visí zabitý nemecký vojak, usádzajú ma chrbtom o koleso a dávajú mi napiť studenej vody z čutory. Pukot streľby nakoniec zamiera kdesi vpravo, ďalší padlý Nemec vedľa vozidla na mňa mrká a po česky sa pýta, či už môžeme vstať.
Všade naokolo sa zabahnení a premočení padlí dvíhajú na nohy; trochu osprostený blúdim po poli a postupne stretávam ostatných z nášho odrjadu. Všetci sú OK, akurát Zamex hromží, že sa mu Beretta zasekla po prvom zásobníku. Komandir nás ženie na záverečný nástup, síce príliš nerozumieme ruským povelom ale opakujeme po ostatných. Po pohove prenikajú na bitevné pole pestrofarebne poobliekaní civilisti v pršiplášťoch a s dáždnikmi, fotia a decká zbierajú prázdne nábojnice. S puškami na pleci sa s Indym promenujeme pomedzi nich ako starí mazáci a chalaniskám (ja aj nejakej dievčine) dávame vystreliť posledných pár ušetrených nábojov. Po každom výstrele berieme Mosiny nazad, machersky s kovovým zacvendžaním otvárame záver a pcháme doň ďalší slepák, na vyhodenú nábojnicu sa vrhajú deti.
Dávame sa ešte dokopy a Mišo nám robí spoločné fotky. Ako akcia doznieva a adrenalín opadáva, začíname si uvedomovať premočené šaty, navyše sa zozimilo, večerí sa a fúka protivný vietor. Predstava noci strávenej v tomto stave kdesi v zemľankách je desivá! Poslednýkrát prechádzame bitevným poľom na asfaltku do Kružlovej, diváci sa už rozišli a ASR balí stany, regrutačný stánok a vystavenú ženijnú techniku. V štvorici kráčame mokrou asfaltkou do dediny a vymieňame si zážitky, široká dolina pred nami a okolité jesenne sfarbené lesy sa strácajú vo večernom mrholení.

V Kružlovej spolu s ostatnými s nevôľou zisťujeme, že školská budova je zamknutá a čierno-bielej dvojice školníkov nikde. Ideme s Mišom hlásiť situáciu do krčmy, kde starosta ihneď sľubuje zjednať nápravu, mobiluje na všetky smery a medzitým nám obidvom kupuje polliter čaju. Miestny postarší občan nás víta ako osloboditeľov a kupuje nám do čaju rum a zároveň mrzko zazerá na zablatených členov 4. horskej divízie Wehrmachtu, ktorí za stolom spokojne zapíjajú akciu pivom. Po čajíku sa vraciame do už otvorenej telocvične, kde nás víta strašlivý puch vlhkých hábov a ponožiek. Urýchlene zhadzujeme premočené vaťáky a čižmy, prezliekame sa do suchého a už prichádza Mikeova oktávka a ako páni sa v suchu a teple vezieme do Stropkova na večeru. Čašníčke nakazujeme na plochej TV naladiť STV a radujeme sa, keď sa vo večerných správach objaví príspevok o akcii a vidno nás v záverečnom útoku.
Po viacchodovej večeri nás Mike odváža naspäť do Kružlovej, lúčime sa a ideme znovu do krčmy. Dvaja členovia 4. horskej divízie sú tam ešte stále v uniformách, bratajú sa s miestnymi civilistami a sú o poznanie červenší v tvári. Dávame si znovu pollitrové čaje, bavíme sa s okolím a o štvrť na dvanásť odchádzame.

So Zamexom sme po dobrej večeri, kofolách a čajoch nejakí vybudení a rozhodneme sa, že sa ešte ideme pozrieť do Údolia smrti. Mišo a Indy idú na kute a my v slabom mrholení, vyzbrojení čelovkou a baterkou kráčame nočnou cestou holým poľom z Kružlovej popri mĺkvom bojisku na križovatku nad Kapišovou. Na obzore sa v nízkych mrakoch oranžovo odrážajú svetla Svidníka, bližšie mrká pár svetiel Kapišovej. Púšťame sa úzkou asfaltkou hore dolinou. Napravo sa v slabom svetle čelovky na okamih vylúpne obrys T-34, v krovinách hrčí rozvodnený potok a okolo šumia stromy. Kráčame až do Nižnej Pisanej, otočíme sa a vraciame sa Údolím smrti nazad, kde na juhu stále žiari obloha nad Svidníkom. Párkrát sa mi zdá, že niekto ide za nami. Okolo jednej prichádzame do telocvične, do nosa nám udiera strašlivý puch a z kútov sa ozýva chór chrápania. Zaliezame do spacákov a okamžite zaspávam..

 

 

IMG_4704m.JPG

 

IMG_4711m.JPG

 

IMG_4715m.JPG

 

IMG_4716m.JPG

 

IMG_4717m.JPG

 

IMG_4721m.JPG

 

IMG_4724m.JPG


IMG_4746m.JPG

 

IMG_4759m.JPG

 

IMG_4768m.JPG

 

IMG_4778m.JPG

 

IMG_4781m.JPG

 

IMG_4789m.JPG

 

IMG_4809m.JPG

 

IMG_4818m.JPG

 

IMG_4833m.JPG

 

IMG_4850m.JPG

 

IMG_4860m.JPG

 

IMG_4876m.JPG

 

IMG_4877m.JPG

 

IMG_4879m.JPG

 

IMG_4888m.JPG

 

IMG_4891m.jpg

 

IMG_4892m.jpg

Autor fotografií: (c) Michal Vanovčan

 


V dňoch 25.-28. októbra 1944 padlo v údolí riečky Kapišovka 5000 sovietskych vojakov pri neúspešnom pokuse o prelomenie fronty v smere Vyšná Pisaná - Kapišová - Svidník.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: O Ficovom hlase sme viedli polemiky

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii.

ŠPORT

Nórsky divák nevedel, že Sagana na Tour de France vylúčili

Ľudia v Nórsku si majstrovstvá sveta v cyklistike užívajú.

DOMOV

Zo Smeru odišiel celý regionálny klub, nechce povedať prečo

Sarosta obce Rišňovce sa sťažuje na ignoráciu zo strany vedenia Smeru.


Už ste čítali?