Mobilizačný deň: pamäti účastníka

Autor: Juraj Vanovčan | 17.9.2009 o 21:33 | Karma článku: 11,51 | Prečítané:  3039x

V nedeľu ráno sa zhromažďujeme pred Národným domom, politickým centrom Povstania; družstvo povstaleckých vojakov, jednotka četníkov, zo dva tucty nádejných mobilizantov v dobovom civile s drevenými kufríkmi a ich rodinní príslušníci. Povstalecký vozový park tvoria dve Pragovky "ereny", prehistorický červený autobus, motorky spojok a veliteľský Kubelwagen. Po včerajšom daždi niet ani stopy okrem mlák, obloha je čisto modrá a teplota akurát, aby sa človek v kopriváku nepotil po chvíli pohybu. Presne o 9:00 náš strážny oddiel v plnej výstroji s nasadenými prilbami ráznym pochodom vstupuje na Hlavné námestie, kde je okolo morového stĺpu vyhradené priestranstvo 100x100m; za páskou sa už tlačia pestro poobliekaní diváci. Na námestie za nami doráža veliteľský voz, s ryčaním sa blížia khaki ereny s vejúcimi zástavami a prehistorický červený autobus; z rozhlasu sa od zrekonštruovaných priečelí domov historického jadra rozlieha pôvodné vysielanie Slobodného vysielača Banská Bystrica, ktoré oznamuje nezávislosť na Bratislave a boj do víťazného konca.

 

Na námestie sa začínajú trúsiť mobilizanti v civile s kufríkmi a poddôstojníci si ich zaraďujú do družstiev. Už počuť výkriky ako "vojak, kto vám dovolil fajčiť??", "už ste na vojne, sakra!" a bedákanie príbuzných. Matka v stredných rokoch sa s nárekom vrhá sotva 18-ročnému synovi okolo krku, ten sa aj hanbí pred ostatnými, aj mu ide tiež do plaču; otec nerozhodne postáva bokom. Vysoký vojak na korbe ereny volá, "neplačte, ide predsa o slobodu národa!" ale rodina sa nedá utíšiť, už sa pridáva aj mladšia sestra.

Dvaja vojaci z korby vyvliekli prvovojnový Schwarzlose MG M.07/12 a stavajú ho na trojnožku. Pri nich postáva zámožne vyzerajúci pán v klobúku a saku s retiazkou od hodiniek a ukazuje synovi, aha, s takýmto som bojovau na Piave vo Veľkej vojne. Pán ma ponúka cigaretľami zo striebornej tabatierky, ale hneď pribieha napaprčený dôstojník a bystricu ukrývam do náprsného vrecka kopriváku. Mobilizovanci medzitým fasujú z korby ereny uniformy a stavajú sa do dvojstupu, velitelia družstiev prikazujú prezliecť sa, do toho huláka rozhlas, Cigáň v bielej košeli vyhráva na harmonike a vrčí motorka spojky veliteľstva. Objavuje sa starší pán v saku s motýlikom s predpotopným fotoaparátom na trojnožke, už chyba len magnéziový blesk ale dnes ho netreba, námestie sa kúpe v  rannom slnku a na rozkaz pózujem pre historický záber rovno pod morovým stĺpom.

Občania upozorňujú četníkov na podozrivého civilistu vo fičúrskom pásikavom obleku, ktorý zo stĺpov strháva mobilizačné vyhlášky a práve snaží stiahnuť aj československú zástavu, pričom ho sprevádza nápadne oblečená dáma. Četníci fučiac pribiehajú a záškodníka nešetrne sťahujú zo stĺpu na zem, nápadne oblečená dáma prenikavo jačí, no obidvaja sú pod bodákmi odvádzaní na četnícku stanicu.

Mobilizovaní vojaci už fasujú malé poľné, opasky, sumky a zbrane; za pár chvíľ sa z rôznorodého kŕdľa civilistov stávajú jednotnou uniformovanou masou. Malý fúzatý kaprál prísne kontroluje správnu ustrojenosť a  lomcuje za klopy s nešťastníkom, ktorý si nezapol blúzu až po krk. Poddôstojníci napokon organizujú záverečný nástup štyroch družstiev pred morovým stĺpom a najvyšší veliteľ zvučným hlasom číta vyhlásenie podplukovníka generálneho štábu Jána Goliana. Z prejavu je jasné, že ideme byť presunutí priamo na frontu ku Čiernemu Balogu. Poddôstojníci vzápätí krikom naháňajú svoje jednotky do vozidiel a náš strážny oddiel pochoduje po ranných uliciach až na železničnú stanicu.

Na stanici sa miešajú vojaci s civilistami, dôstojníci vyháňajú vojakov od kávových automatov v hale a po obvyklých zmätkoch sa tri historické vozne plné vojska ťahané parnou lokomotívou za mávania obyvateľov Bystrice pohýnajú na východ. Odstrojujeme sa a na tvrdých drevených laviciach študujeme fasované konzervy, keksíky Vlnky a chlieb. Na našom poslednom vagóne vzadu je balkónik, kde je postavený hrozivý Schwarzlose; napcháme sa tam štyria a odtiaľ sledujeme dozadu ubiehajúcu pohronskú krajinu. Na priecestiach a zo záhrad rodinných domov nám kývajú ľudia, na ceste zastavujú autá a z okien na nás mieria aparáty, kamery a mobilné telefóny. Z Hrona nám veslami mávajú osádky nafukovacích člnov. Po pravici míňame Ľupčiansky hrad, ktorý slúžil ako väznica povstalcom a neskôr Nemcom. Za vlakom zostáva dlhý šedý kúdol sadzí, ktorý na lesnatých úsekoch šikmo prerážajú slnečné lúče; nedeľné predpoludnie ničím neevokuje vojnu. Staničky Lučatín, Ľubietová, Medzibrod, pred 65 rokmi vybombardovaná stíchnutá rafinéria Dubová, železiarne Podbrezová s horami železného šrotu, kde naši v septembri 1944 zimprovizovali tri pancierové vlaky.

Na stanici Chvatimech pri stíchnutej Hrončianskej zlievárni vysadáme a z ereny preberáme ťažký guľomet vz. 37, trojnožku a kastlík s 250 nábojovým pasom munície typu Winchester .308, ktorú ešte treba prepáskovať do druhého pasu. Pomedzi zmäť normálnych a úzkokoľajných koľajníc klopýtajú výstrojou obťažení vojaci, motajú sa zvedaví civilisti a dôstojníci vydávajú protichodné rozkazy. Na páliacom slnku zatiaľ horúčkovito prepáskuvávame nábojový pás, konečne prichádza úzkokoľajný vláčik a prenášame guľomet s príslušenstvom na posledný plošinový vozeň, pričom pochopíme, prečo sa guľomet volá ťažký. Za mávania civilistov sa úzkokoľajka dáva do pohybu; na poslednom plošiňáku nás sedí hádam tucet a vzájomne sa držíme, aby niekto nespadol. Vláčik sa ponára do úzkej lesnatej doliny, kedy-tedy zazrieme cestu plnú vozidiel divákov, ktoré sa s nami súbežne presúvajú do Čierneho Balogu. Pás je konečne napáskovaný a dávame skúšobnú dávku: tridsaťsedmička na našu pýchu ťažko rachotí a na našu neľúbosť zhltne značnú časť nábojového pásu. Pás vyberáme zo záveru, znovu doplníme a zaistíme. Trať teraz vedie súbežne s asfaltkou, z nepretržitého prúdu aut na nás mieria fotoaparáty, kamery a mávajú ruky. Predbieha nás khaki erena s korbou ježiacou sa hlavňami a prilbami, spolubojovníkov zdravíme hlasitým pokrikom. V Balogu na staničke prestupujeme na ďalší podobný vláčik, tentoraz sme však na prvom plošinovom vozni, až za nami je malá parná lokomotíva a ďalšie dva vozne s pechotou. Guľomet staviame na čelo plošiňáku, guľometčík zaujíma miesto za ním, ja kľačím po jeho pravici a držím nábojový pas, druhý pomocník naľavo ešte pchá mosadzou sa lesknúce náboje do pušky vzor dvadsaťštyri. Za nami sa tlačí ďalší tucet vojakov, pripravených zoskočiť z plošiňáku pri prvom kontakte s nepriateľom; náš guľomet ich musí kryť, kým nezaujmú vhodné postavenia. Vláčik sa konečne dáva do pohybu, posledná kontrola zbraní a strelec odisťuje tridsaťsedmičku. Malý fúzatý kaprál - veliteľ nášho guľometného roja - stojí za nami a ďalekohľadom prepátrava terén pred traťou.

Na dlhom rovnom úseku za dedinou sa v diaľke objavuje kordón divákov a počujeme prerušovanú streľbu. Partizáni si zasa navarili väčšiu kašu než dokázali zjesť: napadli nemeckú jednotku a teraz zúfalo bojujú proti nemeckej presile. V chvate sa dohadujeme, ako guľomet po rozvinutí našej pechoty znesieme z plošiny a umiestnime ho na vhodné miesto v teréne; na plošiňáku sme totiž ľahkým cieľom. Vláčik spomaľuje, narážame si prilby hlboko do očí, krčíme sa pri trojnožke a po oboch stranách míňame hustý zástup volajúcich a mávajúcich divákov; žalúdok a hrdlo mám celkom stiahnuté. Veliteľ ešte hovorí, odkiaľ môžeme spustiť streľbu, kordón divákov zrazu končí a pred nami sa ukáže úzka dolina s cestou, traťou a pozdĺžnymi lúkami, napravo strmá hora a naľavo potok. V poslednej chvíli rozoznávam partizánov, ležiacich v priekope za cestou po našej pravici a otáčam hlavu doľava, že kde je vlastne nepriateľ..

Nemci sú ohromujúco blízko, snáď len 20 metrov vľavo vpredu. Náš guľomet krátko a ťažko zarachotí, strelec ho na lafete otáča nadoraz doľava a v rukách mi prebieha nábojový pas závratnou rýchlosťou. Veliteľ snáď aj niečo kričí, ale po prvých sto ranách aj tak nepočujem vôbec nič, iba vytriešťam oči na Nemcov v maskovacích prevlečníkoch, čo padajú a utekajú v lopúchovom poli. Naša pechota zoskakuje z plošiňáku a z vagónov za lokomotívou, po pár krokoch zaľahuje a strieľa z pušiek, náš guľomet sa zasekáva ale strelec ho zručne obťahuje a zbraň sa opätovne rozburáca. Z kmitajúceho záveru mi fŕkajú do tváre nejaké úlomky, celkom sa krčím ku drevenej podlahe plošiňáku a žmúrim oči. Za moment s nevierou sledujem, ako mi cez prsty prebehne koniec 250 nábojového pásu a okolo mojich uší sa rozhosťuje vatové ticho, rušené len tlmeným pukaním streľby. Ohlušený zoskakujem z plošiňáku a pridávam sa ku útočiacej vlne, ktorú z priekopy dvíha dôstojník. Na strane nepriateľa síce skoro nič nerozoznávam, no v ľahu strieľam dva zásobníky na nejaké vozidlá vzadu. Vidím, ako skupina našich vojakov v behu brodí potok a napáda nemeckú obranu zboku. Nemci sa za prudkej streľby sťahujú popri potoku, ale my ovládame vyvýšený terén a cestu nad nimi, vidno, že ich náš príchod prekvapil. Zaľahujem rovno na úzkokoľajnej trati, nabíjam a strieľam tretí a štvrtý zásobník, dvadsaťštvorka bezchybne šlape. Dvíham sa spolu s partizánmi prískokom vpred, lopatka ma tlčie do stehna a keď vidím v diaľke nemecký MG 42 chrliaci oheň a kosiaci rojnicu predo mnou, padám rovno na ceste na bok, prilba hlučne udiera o asfalt a ešte chvíľu zmietam nohami pred strnulými divákmi, až znehybniem.

Nasledujúcich 10 minút privretými očami zblízka študujem ciachovanie cieľniku na puške a počúvam nepretržitú streľbu z pušiek a automatických zbrani. Neskôr sa dozviem, že len náš strelec z ľahkého guľometu vystrieľal 13 zásobníkov. Teraz ešte voľakto strieľa z priekopy vedľa a každý vystrel ma až nadvihne, taký je hlučný. Prichádza zdravotník a odchýli mi prilbu, ľútostivo mávne rukou a beží zachraňovať ďalších. Streľba konečne tíchne, no odrazu v blízkosti sa ozve krik, výstrel a do priekopy vedľa padne Nemec, až mu nohy vyletia do vzduchu. Prichádza četník v šedej uniforme a dlube doňho bodákom nasadeným na manlicherke za smiechu a povzbudzovania divákov. Veliteľ četníkov ma ťahá za blúzu, že už môžem vstať..

Je 30. august 2009, 65 rokov po.

 

mdb_01.jpg

mdb_02.jpg

mdb_03.jpg

mdb_04.jpg

mdb_05.jpg

mdb_06.jpg

mdb_07.jpg

mdb_09.jpg

mdb_10.jpg

mdb_11.jpg

mdb_12.jpg

mdb_13.jpg

mdb_14.jpg

mdb_15.jpg

mdb_16.jpg

mdb_17.jpg

mdb_18.jpg

mdb_19.jpg

mdb_20.jpg

mdb_21.jpg

mdb_22.jpg

mdb_23.jpg

mdb_24.jpg

mdb_25.jpg

mdb_26.jpg

mdb_27.jpg

mdb_28.jpg

mdb_29.jpg

mdb_30.jpg

mdb_31.jpg

mdb_32.jpg

mdb_33.jpg

Autori fotografií: (c) Mišo Vanovčan, (c) Vlado Veverka

 

Rekonštrukciu Mobilizačného dňa a boja o Čierny Balog zorganizovali Klub vojenskej histórie Golian a Klub priateľov vojenskej histórie Slovenska v spolupráci s Múzeom SNP a obcou Čierny Balog.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?