V plavkách stojím na brehu Dunaja, na hlave čierna gumená čiapka s nápisom Trans Danube Swim. Spolu s ďalšími stovkami plavcov hľadím na studené vlny a plávajúce drevá. Hladina za posledných 24 h stúpla o meter. Rýchlosť toku odhadujem na 8-10 km/h. Fúka vietor a oblohou sa ženú šedivé mraky. Zimomrivo pritískam ruky k telu a snažím sa zohriať pohľadom na dve exemplárnejšie samičky kúsok vedľa. Nech už to začne, treba mi šťať. Vzrušenému očakávaniu sekunduje dunenie bubnov. Nad sivohnedými vlnami sa vznáša dron ako chobotnička z Matrixu.
14:00. Na zapískanie píšťalky stohlavá masa polonahých ľudí vchádza do vody a so šplechotom sa vrhá do prúdu. Scéna pripomína tučniaky v Antarktíde. Skĺznem sa po blate a hodím sa bruchom vpred dúfajúc, že ma nerozpára nejaký ukrytý konár. Voda je studená, ale teplejšia než vzduch. Vyhýbam sa kopajúcim nohám a usilovne plávam prsia, jediný štýl čo ovládam.
O pol minúty sa obzriem dozadu. Breh je posiaty malými holými postavičkami, čo padajú do vody ako lumíky z útesu. S obavou zistím, že prúd ma odniesol už veľký kus. Začnem plávať ešte usilovnejšie. So nenávisťou pozerám na poloľudí-polotulene, ktorí ovládajú všetci kraula a sú už v polovici Dunaja. Dostávam sa do hlavného prúdu. Riverpark uteká dozadu závratnou rýchlosťou. Nechtiac si glgnem kalnej vody a usilujem sa zachovať kľud. K pontónu pri Aušpici to musím predsa stihnúť.
Doplávam ku trojici plavcov. Starší sivovlasý pán vyzerá, že rezignoval, obracia sa na chrbát a necháva sa unášať prúdom. Spoločník zúrivo máva rukami na záchranný čln. Posádka práve preťahuje cez okraj nejakého človeka v čiernej gumenej čiapke. 50 metrov povyše ďalšie mávanie rukami ako dohovorený signál SOS. Budova parlamentu uteká dozadu závratnou rýchlosťou. Zasa si glgnem vody. Ostatní sa kdesi stratili a v strede Dunaja sa plahočím osamote. Voda je kalná, že nevidím ani vlastné ruky. Hladina je silno zvlnená a vývery a povrchové víry ma pohadzujú ako fľašku. Vzdialené stromy na náprotivnom brehu sa bláznivo rýchlo posúvajú doprava.
Objaví sa pri mne potápač v čiernom neopréne s čiernou bradou a skúmavo si ma prezerá. Hovorím, ja plávam pomalšie, ale som v pohode. Nedôverčivo sleduje môj amatérsky štýl a dychčiace ústa sotva 5 cm nad hladinou, dvakrát kopne plutvami a zmizne smerom k hlavnému pelotónu.
Nový most sa rýchlo približuje. Aušpic je už iba kúsok poniže, breh je lemovaný stovkami divákov. Plavci sa nechávajú unášať rýchlym prúdom popri brehu k pontónu, no mne chýba stále 50 metrov. Proste neviem plávať dosť rýchlo. Možno by som na takéto podujatia nemal chodiť. Z brehu vyzerám bezmocne ako topiaci sa pes pri povodni v Texase. Snažím sa rozoznať podmienky na brehu za Novým mostom, kde snáď pristanem. Pri sade Janka Kráľa parkujú veľké lode. Predstavujem si, ako ma silný prúd vlečie úzkou medzerou pomedzi skalnatý breh a oceľový bok. Mohol som byť doma už po obede a piť kávu.
Prúd na okraji zrejme spomalí, pretože dorazím ku brehu ešte na úrovni divákov. Nohami nahmatám skalnaté dno a zachytím sa buriny. Ponižujúco sa škriabem na breh. Voda za mnou unáša nešťastníkov, ktorí nestihli doplávať po pontón. Pomedzi nich sa prepletajú záchranné člny, každý plný zachránených plavcov v čiernych čiapkach. Kurva, vravím si pre seba, mohlo to dopadnúť horšie. Štvornožky leziem po strmom trávnatom brehu. Hore ma čakajú mračiace sa deti a žena; že vraj som si to nepovedal len pre seba. Sťažnosti odmávnem; som rád, že som vyviazol živý z rozvodneného veľtoku. Breh sa konečne nehýbe. Chce sa mi šťať. SEAL nebudem: vzduch áno, zem áno, voda radšej nie.
