reklama

Všetci Štefánikovi muži

November 1915. Podplukovník francúzskej armády Milan R. Štefánik putuje horami zo srbského Aleksandrovca do Prištiny. 120 kilometrov pešo, navyše s vnútorným zranením z leteckej havárie. Dobrodružný pochod šťastlivo prežije.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Druhá júnová sobota 2016. Generál Milan R. Štefánik zamyslene hľadí cez Dunaj kamsi za Petržalku. V zapadajúcom slnku bežíme posledné metre po nábreží pred Euroveou. Od rána mám za sebou 65; od Pezinskej Baby robím spolubežca Andrejovi, ktorý štartoval včera o siedmej večer. So závisťou pozerám, ako s ľahkosťou prebieha cieľom s nápisom Štefánik Trail. 144 km za 24 hodín a nejaké minúty. Keby som bežal celú trasu, teraz by som mal ešte 79 a to cez najvyššie vrcholy Malých Karpát. V žiadnom prípade; na taký nezmysel sa nedám nahovoriť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prvá júnová sobota 2017. Unavene sa šmatlám k zaparkovanému autu. Mám za sebou sedemdesiat v Karpatoch ako posledný tréning pred Štefánikom. Možno som si dal priveľa. Možno mi týždeň nebude stačiť na regeneráciu. Každopádne si neviem predstaviť, že by som mal prebehnúť ešte 74. Ako som sa len dal na toto nahovoriť?

Obrázok blogu

Druhý júnový piatok 2017. Vápenec na mohyle generála M. R. Štefánika oslepujúco žiari. V diaľke sa vlnia zalesnené chrbty Malých Karpát. Odbije 19:00: pestrofarebný pelotón 163 ultrabežcov prúdi z kopca smerom na juh. Medzi nimi ja a Viktor: v rukách paličky, na chrbte 2,5l camelbag a tucet bežeckých gélov. Nohy v trailových Asicsoch a na hlave baret s odznakom britského Výsadkového pluku. Od januára sme spolu zmákli mnoho sto kilometrov. Nesmiem nám spraviť hanbu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Trasa ultrabehu na počesť Štefánikovej anabázy vedie od mohyly na Bradle po hrebeni Karpát pod generálovu sochu pred Euroveou. S Viktorom držíme easy 6 min/km a kvákame. Sme kdesi na chvoste, ale máme pred sebou celú noc a deň a noc. Poznám to z diaľkových pochodov: hocikto dokáže prejsť prvých 40, ale kto má natrénované sa ukáže po 70. kilometri. So vzdialenosťou cez 100 však nemám skúsenosti. A naviac behom. Tak ale prebehol som Národný beh Devín-Bratislava v prilbe s puškou a 15 kg výstroji a mal fotku v Novom Čase; Štefánika musím dať.

V skupinkách bežíme lesnými cestami, mierne stúpania prechádzame do rýchlej chôdze. Chalani sú poväčšine mladší a skúsení ultrabežci. Zapadajúce slnko svieti pomedzi stromy, nič ma nebolí a teplota je tak akurát. Lepšie už nebude.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

V Dobrej Vode je prvý checkpoint a občerstvovačka: jednou rukou pchám do úst kocky syra a druhou držím pohár ionťáku. Stmieva sa. Bežíme úseky, ktoré dôverne poznám z Trnavskej stovky. Trnavskú stovku som prešiel 17-krát. Posledné razy v kanadách, s puškou a vo výstroji. Štefánik je vlastne stovka a ešte 50. Nikdy som stovku nebežal a neviem, aké to bude, ísť ešte 50. Zasa nemám tú pušku a výstroj. Hlavné je prežiť noc a 79 km na Pezinskú Babu, tam už bude ráno a slepačia polievka. Potom sa uvidí.

Obrázok blogu

Cez skaliská sa driapeme na Záruby. Ešteže mám paličky; na beh som ich vzal prvý raz. Nenormálne užitočné v stúpaniach a teréne. Na hrebeni fúka silný vietor. Je polnoc. Každých 200 metrov sa hlásime dvojici záchranárov. Spadnúť dolu južným zrázom, v polnočnej tme a vetre si ťa nikto nevšimne. Mesiac v splne a čelovky osvetľujú skalnatý terén. Konečne dole: ešte kilometrový beh cez pole a vítajú nás prestreté stoly pri jazere Buková. Pchám sa chlebom s masťou, syrom, banánom a sójovou tyčinkou súčasne. Jesť, aj keď sa ti nechce, je základ ultrabehu. Mne sa chce. Pomedzi občerstvovačky každých 7-10 km vytlačím do úst energetický gél. Máme za sebou 38 km, zostáva 106. To je ako stovka a ešte 14. Spomeniem si na tréning spred mesiaca, keď som za Pajštúnom dostal sračku a v úbohom stave sa vliekol na Železnú studničku. Teraz mi nič nie je: som trošku otupený z ubehnutých kilometrov a nočnej hodiny, ale inak fajne. Už nech sme na Babe.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu

Vo svetle čeloviek sa černie karpatská noc. Odrazky na stromoch svietia na 200 metrov dopredu. Na Vápennej máme cez 50. Východný obzor za Trnavou sa sfarbuje do krvava. To sme ako po Kamzík-Baba-Kamzík, vravím Viktorovi. Snažím sa porovnať môj vtedajší a terajší stav, ale pamätám si len dve triatlonistky, s ktorými sme sa vtedy predbiehali. Viktor si ich pamätá tiež. Zbehneme dlhočizné klesanie lesom a nad Sološnicou vypíname čelovky. S indiánskym zavytím klusáme pomedzi spiace domy smer občerstvovačka. Tlačíme do seba cestoviny a ovocie. Do camelbagu doplním vodu, vhodím šumivú tabletu ionťáku a ešte si chvíľu posedím, len tak; zívnem a prvýkrát cítim nechuť vstať. Spomeniem si na decembrový 70 km prechod Veľkej Fatry v tuhom mraze: dalo sa sadnúť len na Smrekovici a Kráľovej studni, inak celý čas na nohách, od pol štvrtej ráno do pol jednej v noci. Teraz aspoň nemám tie britské kanady. Cez Sološnicu bežíme, ale len čo začne asfaltka stúpať, prejdeme do rýchlej chôdze. Hroty paličiek klopkajú po asfalte. Slnko ani nevyšlo a stráca sa v nízkych oblakoch. Ešte 23 a bude tá slepačia polievka.

Obrázok blogu

Zozimí sa a začne mrholiť. Nielenže sa musíme vyštverať nazad na hrebeň, trasa zlomyseľne vedie cez neschodné Taricové skaly a ešte strmým cikcakom hore na Vysokú. Je hmla a fúka odporný vietor. Navliekam bežeckú bundu vo farbe pomaranča. Pocit fyzickej nepohody vrcholí: aj sa potím, aj mi je zima. Mal som byť radšej dobrovoľník na trase, ukazovať blbcom smer na zákrute. Prezliekam tričko za dlhý rukáv. Strmák na Skalnatú sa stráca v hmle. Zvyšok po Pezinskú Babu pamäť milosrdne vymaže: prídem k sebe, až keď sedím v bufete pred tanierom horúcej polievky. Viktor spí posediačky. Mám utkvelú predstavu kuracej pečienky na cibuľke. Na Babe ľahkomyseľne premrháme hodinu, pretože sa nám nechce von do zimy. Nakoniec sa zorganizujeme, zamávame kontrole a vyrazíme smer Kamzík.

Obrázok blogu

Po Biely Kríž ešte bežíme rovinky a klesania, ale tam sa niečo vo mne zlomí: viac nebežím, ani keby čo. Zvyšných 13 po Kamzík je nekonečných: lesné cesty, občas visiaca fáborka, hnedé a zelené lístie na stromoch. Napriek tomu, že som tu celú jar behával, som akosi stratený. Aspoň že sa oteplí a cez stromy občas zasvieti slnko. Zorientujem sa, až keď stojíme pod lanovkou na Kamzík. Ako stačím s dychom, preklínam stúpanie, seba aj organizátora. K občerstvovačke pod televíznou vežou ešte dobehnem, no nie v ktovieakom stave. Chýba mi spolubežec, čo by mi teraz doplnil vodu, priniesol ionťák, vymenil ponožky, obložil chlieb s masťou a v batohu našiel Ibuprofen. Ja by som zatiaľ len sedel. Bolesť chodidiel začína prerážať všetkými pocitmi. Sme na 107. kilometri: Viktor sa ešte cíti na beh. Zostáva nám 37, z toho 20 do Devína. Ale, ako povedal generál Štefánik, pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožností. So zaúpením vstanem, dievča-dobrovoľníčka mi súcitne pomôže do ruksaku, zaškerím sa a zmiznem v lese.

Klesanie je najhoršie, pretože všetka hmotnosť dopadá na opuchnuté chodidlá. Našťastie na Kramároch dobehnem trojicu ultrabežcov: dvaja krívajú ešte viac. Keď mi opíšu svoje otlaky a iné problémy, pookrejem. Trochu komicky, ale stále rýchlo kráčame Horským parkom, vilovými štvrťami, poza intráky v Mlynskej doline a cez Karlovku do lesov. Na vankúši Ibuprofenu sa po pár hodinách škriabeme na vrchol Devínskej Kobyly. Niekoľkokilometrový zbeh do Devína je koncentrátom všetkého zla. Cez zaťaté zuby dobehnem na hlavné námestie. Posledný checkpoint! Sadnem si, preglgnem Ibuprofen a zaverím sa, že ďalej nejdem. Je mi fuk, že už len 17. Nohy držím niekoľko centimetrov nad zemou, až kým nedostanem kŕč do stehien. Nakoniec zvíťazí potreba niečo zjesť: pokrívam okolo stolov, s nechuťou podzobem melón, banán, sójovú tyčinku a chleby s masťou. Bolesť v chodidlách otupuje. Spomeniem si, ako mi v januári pri 28 km behu pri -14 omrzli uši. Ako som na fejsbuku machroval, že idem Štefánik trail. Ako som celú jar ku linkám zo Stravy dával hashtag #st140. Štefánik v albánskych horách kašlal krv, ale ja som sa na to vysral v Devíne, pretože ma, pozor, boleli chodidlá. A čo tá medaila: cennejšia než z košického maratónu. Alebo z výsadkárskych pretekov v Colchesteri, kam som sa mrdal Ryanairom, bežať v kanadách s britskými paras 10 míľ so 16 kg báglom. Mám ešte tri Ibuprofeny. Volajú mi bratia, že ma nevidno na live.stefaniktrail.com, či som ešte nažive. Esemeskuje mi mama aj sestra. To už kráčame v tme popod Panenskú vežu devínskeho brala.

Obrázok blogu

Zvyšných 17 si v duchu delím na rôzne úseky: to je ako od nás po hrádzi po Rusovecké jazero a nazad a ešte ku Starému mostu. Alebo z Ružomberka do Liptovskej Osady a ešte dva. Kilometre však neodrbeš. Musíš proste spraviť ten určitý počet krokov, rýchlejšie alebo pomalšie. Ísť rýchlo bolí viac, pomalšie zasa bolí dlhšie. Polnočnú tmu Jezuitských lesov vystrieda mŕtvolné svetlo nábrežia. Od Riverparku tristo schodov hore na Mudroňovu. Poza Bratislavský hrad a po schodoch dole. Ešte kilometer popri Dunaji. Teraz mám ten pravý thousand yard stare. Je pol tretej ráno.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Posledných sto metrov s ľahkosťou prebehnem cieľom: 144 km za 31 h. V rukách stískam medailu na zelenej stužke. Zagánim hore na sochu Štefánika: generál mrkne naspäť a ďalej zamyslene hľadí do nočnej oblohy.

"Kto kráča energicky a vedomý si cieľa, ovláda svoj osud takmer úplne."
„Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožností.“
"Budúcnosť moja je buď skvelá, buď nijaká."

~M. R. Štefánik

Juraj Vanovčan

Juraj Vanovčan

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  2x

“An idea that is not dangerous is unworthy of being called an idea at all.” ~ Oscar Wilde Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu